APUEN AKADÉMIA

Hodnotenie ponúk: keď má vyhrať kvalita

peter.turcan — Thu, 16 Apr 2026 11:58:40 +0000

U nás na Slovensku je stále nepísaným pravidlom, že ponuky hodnotíme podľa jediného kritéria: najnižšej ceny. Kvalitu sa spravidla snažíme „ošetriť“ už v opise predmetu zákazky – teda cez minimálne požiadavky, ktoré uchádzač buď splní, alebo nie. Logika je jasná: kto splní povinné minimum a pýta si najmenej, ten vyhráva.

Skúsenosti z praxe však ukazujú, že tento prístup má svoje limity. Nízka vstupná cena sa v priebehu realizácie často predraží – či už cez nevyhnutné dodatky, šetrenie na materiáloch alebo celkové zlyhanie dodávateľa. Vo výsledku tak nákup stojí verejné zdroje viac, než bol pôvodný rozdiel medzi najlacnejšou a kvalitnejšou ponukou.

Hoci zákon o verejnom obstarávaní v § 44 jasne definuje možnosť hodnotiť najlepší pomer ceny a kvality, v praxi po tomto nástroji siahame málokedy. V tomto článku sa preto pozrieme na to, ako z kvality urobiť funkčné kritérium. Rozoberieme riziká bežných bodovacích vzorcov, ukážeme si, ako logicky odôvodniť váhy kritérií a predstavíme vám nástroj, ktorým si môžete otestovať dopad hodnotenia ešte predtým, než súťaž oficiálne vyhlásite.

Prečo súťažiť na kvalitu?

Ak ste niekedy zvažovali hodnotenie ponúk aj na kvalitu, pravdepodobne ste narazili na rovnaké obavy: Ako to obhájiť pri kontrole? Nebude to subjektívne? Nie je jednoduchšie súťažiť len na cenu? Tieto obavy sú pochopiteľné. Súťaženie na kvalitu vyžaduje viac prípravy – treba definovať kritériá, zdôvodniť váhy, zvoliť správny vzorec. Dáta z dvoch nezávislých štúdií aj skúsenosti z britskej praxe však ukazujú, že práve táto investícia do prípravy sa verejnému obstarávateľovi vráti – a to výrazne.

Albano et al. (2024) testovali vplyv váh na výsledok súťaže v experimente – skupina účastníkov opakovala simulované súťaže v role uchádzačov, pričom výskumníci menili pomer váh medzi cenou a kvalitou a sledovali, komu sa zákazka pridelí. Výsledok bol jednoznačný: keď kvalita mala vyššiu váhu než cena, zákazku dostal uchádzač s najlepším pomerom ceny a kvality v 95 % prípadov. Keď sa váhy prevrátili v prospech ceny, tento podiel klesol na 43 %. Vyššia váha ceny teda paradoxne znižuje pravdepodobnosť, že verený obstarávateľ dostane za svoje peniaze najlepšiu hodnotu.

González Chapela (2019) skúmal 477 reálnych obstarávaní služieb v španielskej armáde a zameral sa na otázku, čo vlastne ovplyvňuje výslednú cenu – váhy kritérií, alebo tvar bodovacieho vzorca? Zistil, že zvýšenie váhy ceny o 10 percentuálnych bodov zníži cenu, ktorú obstarávateľ zaplatí, len o cca 2,5 % – uchádzači síce súťažia na cene agresívnejšie, keď má väčšiu váhu, ale efekt je prekvapivo malý. Zároveň ukázal, že významný vplyv na výslednú cenu má aj samotný tvar bodovacieho vzorca – nie len váhy. Nejde teda len o to, koľko percent dáte cene – dôležité je aj to, aký vzorec na jej vyhodnotenie použijete.

UK Bid Evaluation Guidance Note (2021) varuje ešte priamočiarejšie: hodnotenie výlučne na cenu zvyšuje riziko zlyhania dodávateľa, šetrenia na kvalite počas plnenia zmluvy a skrytých dodatočných nákladov. Majte na pamäti, že najnižšia cena a najnižší celkový náklad nie sú to isté.

Zapamätajte si

Hodnota za peniaze neznamená najnižšiu cenu. Znamená najlepší pomer kvality a efektívnosti za najnižší výdavok počas celej doby využívania.

Priama a nepriama úmera – základ, ktorý treba poznať

Hodnotenie ponúk na kvalitu stojí a padá na vzorcoch, ktorými prevádzate ponúknuté hodnoty na body. V praxi sa najčastejšie používajú dva základné typy:

Nepriama úmera (menej je lepšie) – typicky pre cenu, spotrebu energie, dodaciu lehotu. Uchádzač s najnižšou hodnotou dostane najvyšší počet bodov.
Priama úmera (viac je lepšie) – typicky pre záruku, životnosť, výkon. Uchádzač s najvyššou hodnotou dostane najvyšší počet bodov.

Hoci sú tieto vzorce v praxi najrozšírenejšie, ich používanie v „čistej“ podobe bez ďalších ochranných prvkov je vysoko rizikové a často nevhodné. Britská metodika (UK Bid Evaluation Guidance Note, 2021) dokonca odporúča pristupovať k tomuto typu relatívneho bodovania s extrémnou opatrnosťou. Matematická podstata týchto vzorcov totiž nesie vážne obmedzenia, ktoré treba poznať a myslieť na ne:

Zraniteľnosť voči špekulatívnym ponukám. Ak jeden uchádzač ponúkne špekulatívnu hodnotu v niektorom kritériu, vzorec mu pridelí neúmerne vysoký počet bodov. Ostatní uchádzači získajú výrazne menej bodov, aj keď ich ponuky sú reálne a konkurencieschopné. A čo je horšie – rozdiely medzi nimi sa takmer stratia, pretože ich rozumné ponuky sú blízko seba. O víťazovi potom rozhodne niečo iné než kvalita ich ponúk.
Zhlukovanie bodov. Aj bez špekulatívnej ponuky sa môže stať, že uchádzači ponúknu v niektorom kritériu veľmi podobné hodnoty. Vzorec potom pridelí takmer rovnaké body a kritérium, ktorému ste priradili váhu práve preto, aby rozlíšilo ponuky, nerozlíši nič. O víťazovi rozhodne iné kritérium – typicky cena.

S čistou priamou či nepriamou úmerou si v nákupnej praxi málokedy vystačíte. Bez poistiek sú totiž tieto vzorce až príliš citlivé na extrémy. Stačí jedna nerealistická anomália, ktorá matematicky potlačí rozdiely medzi ostatnými ponukami tak, že vplyv kvality na výsledok prakticky prestane existovať. Mantinely, ktoré nepustia nerealistické čísla do bodovania a podržia logiku vášho výberu, získate cez modifikované vzorce s hraničnými limitmi (Caps). Tie dokážu eliminovať vplyv nereálnych hodnôt a vrátiť kritériám ich rozlišovaciu schopnosť. Rovnako dôležité je však aj správne nastaviť váhy jednotlivých kritérií – a práve o tom je nasledujúca časť tohto článku.

Ako racionálne určiť váhy kritérií?

Jednou z najčastejších otázok pri hodnotení ponúk na kvalitu je: aké váhy dať jednotlivým kritériám? Odpoveď je, že váhy musia odrážať reálnu dôležitosť kritérií pre konkrétnu zákazku a verejný obstarávateľ by mal vedieť ich zdôvodniť pred prípadnou kontrolou. Existuje niekoľko osvedčených prístupov:

LCC (Life Cycle Costs) – toto je najexaktnejšia metóda lebo váhy odvodíte z reálneho podielu nákladov počas celej doby používania predmetu zákazky. Ak prevádzkové náklady tvoria 40 % celkových nákladov životného cyklu, váha kritéria „prevádzková spotreba“ by nemala byť 5 %.

WTP (Willingness to Pay) – koľko percent z rozpočtu som ochotný priplatiť za špičkovú kvalitu v danom kritériu? Ak by som za najlepšiu záruku priplatil maximálne 15 % z ceny, váha kritéria „záruka“ by nemala presiahnuť 15 %. Metóda núti verejných obstarávateľa premýšľať o reálnej hodnote každého kritéria.

PTK (Prípravné trhové konzultácie) – opýtajte sa trhu ešte pred vyhlásením súťaže. Ak počas konzultácií vyjde, že niektoré kritériá majú pre kvalitu dodávky väčší význam než ste predpokladali, zohľadnite to vo váhach.

Z rozhodnutia ÚVO

Ako potvrdil Úrad pre verejné obstarávanie (rozhodnutia č. 11153-6000/2024 a 11358-6000/2024), stanovenie váh jednotlivým hodnotiacim kritériám je plne v kompetencii verejného obstarávateľa. Zároveň však platí, že tieto váhy musia byť nastavené s jasným cieľom – musia smerovať k výberu ekonomicky najvýhodnejšej ponuky.

Zapamätajte si

Váhy kritérií musíte vedieť ekonomicky zdôvodniť. Ak neviete povedať, prečo je váha práve 30 % a nie 20 %, máte problém – buď pri kontrole, alebo pri výbere víťaza.

Bodovanie ceny a kvality v praxi

Princíp bodovania ceny a kvality pomocou matematických vzorcov (tzv. Price Scoring Rules) nie je nič nové – odborná literatúra sa mu venuje dlhodobo. González Chapela (2019) identifikoval 16 rôznych typov bodovacích vzorcov používaných v reálnom obstarávaní. Albano et al. (2024) v experimente, ktorý sme popísali vyššie potvrdili, že výber vzorca a váh zásadne ovplyvňuje výsledok súťaže.

Aby ste si mohli celý model hodnotenia vyskúšať a nasimulovať aj ponuky uchádzačov ešte pred vyhlásením súťaže, pripravili sme aplikáciu Quality-to-Price Scoring, ktorú nájdete na konci tohto článku. Je postavená na vyššie popísaných princípoch – prevádza cenu a kvalitatívne kritériá na spoločné body pomocou priamej a nepriamej úmery a umožňuje nastaviť ochranné limity proti špekulatívnym ponukám.

Nejde o jediný možný prístup – existujú desiatky ďalších metód bodovania, od jednoduchých lineárnych vzorcov cez nelineárne, hodnotenie podľa ceny za bod kvality, až po metódy pracujúce s priemerom či mediánom ponúk. Quality-to-Price Scoring je však dobrý štart pre nákupcu, ktorý chce spraviť prvý krok od súťaženia len podľa najnižšej ceny k hodnoteniu kvality – je zrozumiteľný, transparentný a ľahko obhájiteľný.

Príklad

Predstavte si súťaž s tromi kritériami – Cena s DPH (váha 60 %), Spotreba energie (10 %) a Záruka (30 %). Prihlásia sa traja uchádzači, z toho jeden ponúkne špekulatívne vysokú záruku – napríklad 120 mesiacov, zatiaľ čo ostatní ponúkajú 24 a 36 mesiacov.

Uchádzač 1 24 mesiacov

Uchádzač 2 36 mesiacov

Uchádzač 3 120 mesiacov

Bez ochranného limitu tento uchádzač získa v kritériu záruka neúmerne veľa bodov a ostatní sa bodovo zotrú. S ochranným limitom sa špekulatívna hodnota zastropuje a rozdiely medzi reálnymi ponukami ostávajú zachované.

Ochranný limit však neslúži len proti špekulantom – rovnako dobre funguje aj tam, kde vyššia hodnota jednoducho nedáva zmysel. Ak viete, že záruka nad 48 mesiacov vám neprináša pridanú hodnotu a nie ste ochotný za ňu priplácať, strop na 48 mesiacov zabezpečí, že nikto nezíska extra body za niečo, čo reálne nevyužijete.

Naša hodnotiaca aplikácia QPS umožňuje:

nastaviť váhy, smer hodnotenia (minimum/maximum) a jednotky pre každé kritérium,
definovať ochranné limity – nielen proti špekulatívnym ponukám, ale aj na zastropovanie hodnôt, ktoré obstarávateľ nepotrebuje. Napríklad: viete, že uchádzači môžu ponúknuť záruku aj 60 či 72 mesiacov, ale predĺžená záruka nad 48 mesiacov vás stojí peniaze na poistnom a nemá pre vás pridanú hodnotu. Ochranný limit na 48 mesiacov zabezpečí, že nikto nezíska extra body za niečo, čo reálne nevyužijete. Podobne pri dodacej lehote – ak potrebujete dodanie do 30 dní, ponuka na 5 dní vám neprináša žiadnu výhodu,
nasimulovat fiktívne ponuky a otestovať, či model funguje správne,
automaticky vygenerovať hotovú metodiku hodnotenia do súťažných podkladov.

Dôležité

Vždy si pred zverejnením súťaže nasimulujte minimálne 3 fiktívne ponuky – dokonalú, priemernú a špekulatívnu. Ak špekulatívna ponuka deformuje výsledky, upravte ochranné limity. Ak sa body zhlukujú, zvážte, či dané kritérium dokáže ponuky reálne rozlíšiť – ak nie, možno ho treba nahradiť iným.

Na záver

Ak si z tohto článku máte odniesť jedinú vec, nech je to táto: hodnotenie ponúk na kvalitu má zmysel. Dáta ukazujú, že pri vyššej váhe kvality získa zákazku uchádzač s najlepším pomerom ceny a kvality v 95 % prípadov. Pri dôraze na cenu je to len 43 %.

Zároveň buďte pripravení na to, že neexistuje jeden univerzálny matematický model, ktorý funguje na každý nákupný scenár. Každá metóda má svoje silné aj slabé stránky a vyžaduje si správne nastavenie, testovanie a kalibráciu na konkrétnu zákazku.

Nezabúdajte, že príprava opisu predmetu zákazky a dobre nastavené hodnotenie sú dve strany tej istej mince – jedno bez druhého nefunguje.

Použité zdroje

Ako môžu nové smernice zmeniť pravidlá verejného obstarávania

peter.turcan — Mon, 09 Mar 2026 14:20:06 +0000

Súčasný legislatívny rámec európskeho verejného obstarávania, tvorený smernicami z roku 2014, čelí v aplikačnej praxi viacerým výzvam. Európska únia ročne vynakladá na verejné nákupy približne 2,6 bilióna eur (zhruba 15 % HDP EÚ), pričom zákazky priamo podliehajúce európskym pravidlám tvoria objem približne 600 miliárd eur.

Vzhľadom na geopolitické zmeny a potrebu podpory európskej konkurencieschopnosti pripravuje Európska komisia komplexnú revíziu týchto smerníc. Cieľom je predstaviť nový legislatívny návrh v druhom kvartáli roka 2026. V tomto článku preto analyzujeme podnety predložené Európskej komisii v rámci tzv. “výzvy na predloženie dôkazov” a prinášame prehľad najčastejšie komunikovaných požiadaviek z aplikačnej praxe.

Ako prebiehala príprava a výzva na predkladanie dôkazov

Skôr než Európska komisia predloží nový návrh zákona, musí dôkladne zhodnotiť, aké to bude mať dopady. Preto ako prvý krok spustila takzvanú výzvu na predloženie dôkazov (Call for Evidence), ktorá bola spojená s rozsiahlou odbornou diskusiou.

Priebeh procesu:

Priestor pre každého: Komisia zverejnila dotazník vo všetkých 24 úradných jazykoch EÚ, aby zabezpečila inkluzívnosť procesu.
Participácia: Zber podnetov bežal 12 týždňov a zapojil sa pestrý mix aktérov – od ministerstiev po regionálnych obstarávateľov a zástupcov priemyslu.
Spracovanie výsledkov: Doručené pripomienky poslúžia ako jeden z podkladov pre záverečnú správu o dopadoch.
Návrh smerníc: Výsledkom bude konkrétny návrh upravených smerníc v druhom štvrťroku 2026.

Zanalyzovali sme všetkých 733 doručených pripomienok a vybrali z nich 7 najčastejšie skloňovaných tematických okruhov, ktoré môžu sformovať podobu budúcej legislatívy.

1. Znižovanie administratívnej záťaže a zjednodušenie procesov

Táto téma sa objavila až v 65 % všetkých doručených pripomienok, čím sa stala absolútne najčastejšie skloňovanou oblasťou. V odborných kruhoch sa o potrebe radikálneho zníženia byrokracie diskutuje už dlhé roky, pričom v tomto smere panuje vzácna zhoda tak na strane verejných obstarávateľov, ako aj u dodávateľov. Verejní obstarávatelia naprieč členskými štátmi v súčasnosti upozorňujú najmä na komplikovanosť Jednotného európskeho dokumentu pre verejné obstarávanie a neprehľadnosť systému elektronických formulárov (eForms).

Súčasťou požiadaviek na zjednodušenie je aj úprava pravidiel pre zmeny zmlúv (dodatky). Súčasné nastavenie limitov, najmä pravidlo „de minimis“ pri zmenách zmlúv podľa článku 72 smernice, je v praxi považované za neprimerane prísne a nepraktické. Odborníci poukazujú na to, že pri rozsiahlych investičných celkoch a viacročných zmluvách sú súčasné relatívne a absolútne stropy nevyhovujúce. Napríklad pri infraštruktúrnych projektoch v hodnote stoviek miliónov eur predstavuje povolená „de minimis“ flexibilita v reálnych číslach zanedbateľné percento (príklad z praxe uvádza pri zákazke 800 mil. EUR flexibilitu len 0,27 %, t. j. 216 tis. EUR), čo znemožňuje operatívne riešiť bežné technické zmeny počas plnenia.

💬 Zaujímavosť z podnetov

Mnohí respondenti volajú po úplnom prepracovaní alebo zrušení Jednotného európskeho dokumentu (ESPD). Namiesto sľubovaného zjednodušenia ho vnímajú skôr ako ďalšiu vrstvu digitálnej byrokracie, ktorá v niektorých krajinách pôsobí skôr ako prekážka než pomoc.

2. Integrácia environmentálnych a sociálnych kritérií

Približne 60 % doručených podnetov sa venovalo potrebe posilnenia strategického obstarávania. Posun od dobrovoľného zeleného verejného obstarávania k povinným environmentálnym kritériám je ďalším silným očakávaným krokom. Týkať by sa mal najmä vybraných kategórií, akými sú stavebníctvo, doprava a stravovacie služby, s dôrazom na obehové hospodárstvo a posudzovanie životného cyklu produktov.

Súbežne je zaznamenaný silný tlak na posilnenie sociálneho rozmeru verejného obstarávania. Zástupcovia zamestnancov a mimovládnych organizácií požadujú prepojenie účasti vo verejnom obstarávaní s dodržiavaním kolektívnych zmlúv a primeraných pracovných podmienok u dodávateľov.

💬 Zaujímavosť z podnetov

V tejto oblasti existuje najväčšie napätie. Kým environmentálne organizácie žiadajú povinné kritériá pre všetky kategórie, zástupcovia priemyslu a samospráv varujú, že povinné kvóty môžu viesť k prudkému zvýšeniu cien a zníženiu počtu uchádzačov schopných takéto prísne normy splniť.

3. Zavedenie európskej preferencie ("Made in Europe")

V 55 % analyzovaných pripomienok rezonuje téma strategickej autonómie v nadväznosti na správy o budúcnosti európskej konkurencieschopnosti. Zástupcovia strategických odvetví požadujú zavedenie kritérií európskeho pôvodu na ochranu domáceho trhu.

V praxi sa očakáva, že pri obstarávaní kritických komodít (napr. liekov, IT infraštruktúry či technológií pre zelenú transformáciu) budú smernice explicitne vyžadovať zohľadnenie bezpečnosti dodávateľského reťazca a podielu európskej produkcie. Cieľom je znížiť závislosť od dodávateľov z tretích krajín a zabezpečiť reciprocitu v medzinárodnom obchode.

💬 Zaujímavosť z podnetov

Proti „európskej preferencii“ sa v pripomienkach ostro ohradila Americká obchodná komora (US Chamber of Commerce). Varuje, že európsky protekcionizmus vyvolá vo svete odvetné opatrenia, čo môže v konečnom dôsledku poškodiť globálny voľný obchod.

4. Ústup od dominantného uplatňovania kritéria najnižšej ceny

Zhruba polovica všetkých príspevkov (50 %) poukazuje na negatíva spojené s výhradným zameraním na cenu. Podľa údajov z roku 2023 je v EÚ až 43 % verejných zákaziek naďalej vyhodnocovaných výhradne na báze najnižšej ponuky, čo podľa respondentov limituje obstarávanie inovatívnych a kvalitnejších riešení.

Výraznou požiadavkou je legislatívne zakotvenie najlepšieho pomeru ceny a kvality ako predvoleného alebo povinného hodnotiaceho kritéria. Pre verejných obstarávateľov to bude znamenať nutnosť častejšieho a efektívnejšieho využívania kvalitatívnych kritérií pri výbere víťaza.

💬 Zaujímavosť z podnetov

Asociácie v oblasti bezpečnostných služieb (CoESS) navrhujú pevne stanovený pomer: 60 % váhy pre kvalitu a len 40 % pre cenu. Argumentujú tým, že pri službách postavených na ľuďoch je nízka cena priamym ohrozením bezpečnosti a pracovných podmienok.

5. Zohľadnenie špecifík jednotlivých sektorov

Potrebu osobitných pravidiel pre konkrétne odvetvia zdôraznilo 40 % respondentov. Energetický sektor navrhuje rozsiahlejšie výnimky z pravidiel z dôvodu špecifického trhového prostredia. Farmaceutický priemysel zasa žiada zavedenie modelov s viacerými úspešnými uchádzačmi a garantované minimálne objemy odberu. IT sektor zasa zdôrazňuje potrebu technologickej neutrality a podporu riešení s otvoreným zdrojovým kódom (open-source).

S týmito špecifickými požiadavkami trhu však priamo súvisí ďalší problém, na ktorý analýza poukázala – legislatívna rozdrobenosť. Prax upozorňuje, že všeobecné smernice o obstarávaní často nie sú v súlade s inou, špecifickou európskou legislatívou. Ako ukážkové príklady tohto nesúladu sú uvádzané nové sektorové pravidlá, akými sú Akt o priemysle s nulovými čistými emisiami (Net Zero Industry Act) alebo Smernica o čistých vozidlách (Clean Vehicles Directive). Pre nákupcov to v realite znamená právnu neistotu a aplikačný chaos, kedy nové sektorové požiadavky narážajú na staré mantinely smerníc.

💬 Zaujímavosť z podnetov

Silná požiadavka prišla z oblasti gastronómie a poľnohospodárstva. Verejní obstarávatelia zo škôl and nemocníc žiadajú, aby sa potraviny stali „strategickou kategóriou“, čo by im umožnilo legálne preferovať lokálne a čerstvé produkty pred tými z dovozu.

6. Bezpečnosť dodávok a odolnosť dodávateľských reťazcov

Túto oblasť otvorilo 35 % pripomienkujúcich, pričom ide o tému, ktorej význam po pandémii a geopolitických krízach prudko vzrástol. Pripomienkujúci požadujú, aby bezpečnosť a stabilita dodávok už nebola len voliteľným, ale priamo povinným hodnotiacim kritériom.

Najviac na tento problém upozorňuje farmaceutický priemysel. Budúce obstarávania budú musieť povinne zohľadňovať schopnosť dodávateľa garantovať plnenie zmluvy aj v čase kríz.

💬 Zaujímavosť z podnetov

Farmaceutický sektor varuje pred faktom, že dodávky až 83 % kritických generických liekov v Európe závisia od jediného dodávateľa účinných látok. Firmy preto žiadajú, aby sa bezpečnosť dodávok stala kľúčovým kritériom pre výber víťaza.

7. Podpora účasti malých a stredných podnikov (MSP)

Podobne ako pri bezpečnosti dodávok, aj téma podpory MSP bola zastúpená v 35 % pripomienok. Malé a stredné podniky narážajú vo verejnom obstarávaní na vysoké administratívne a kvalifikačné bariéry, ktoré im bránia v účasti. Očakáva sa prísnejšie vyžadovanie delenia veľkých zákaziek na menšie časti. Ďalšími nástrojmi by mali byť štandardizované šablóny a primeranejšie nastavenie podmienok účasti tak, aby nedochádzalo k ich diskriminácii v prospech veľkých korporácií.

💬 Zaujímavosť z podnetov

V textilnom priemysle tvoria malé a stredné podniky až 99 % všetkých firiem. Práve tie najviac naliehajú na povinné delenie zákaziek na časti, bez ktorého sú veľké tendre pre menších špecializovaných výrobcov nedosiahnuteľné.

Výzvou bude vyváženie priorít

Zozbierané podnety potvrdzujú zásadnú výzvu, s ktorou sa bude musieť Európska komisia pri príprave novej legislatívy vysporiadať. Na jednej strane je tu silná a legitímna požiadavka na zjednodušenie procesov a zníženie byrokracie (bod 1). Na druhej strane sa od verejného obstarávania čoraz viac očakáva plnenie sekundárnych strategických cieľov – environmentálnych, sociálnych a bezpečnostných (body 2, 3 a 6).

Schopnosť Komisie nájsť funkčný kompromis medzi týmito dvoma protichodnými požiadavkami bude kľúčovým faktorom úspechu celej reformy.

Na finálnu podobu smerníc si musíme ešte počkať

Hoci si na oficiálny návrh nových smerníc budeme musieť počkať do druhého štvrťroka 2026, už teraz je zreteľné, čo odbornú verejnosť trápi najviac. Zozbieraná spätná väzba, ktorej súčasťou sú aj pripomienky zo Slovenska, vyslala Komisii jasný odkaz: súčasný systém je príliš zložitý a vyžaduje si reformu.

Teraz bude kľúčové sledovať, do akej miery Komisia tieto pripomienky z praxe zohľadní pri koncipovaní nových pravidiel. Pre bežných verejných obstarávateľov aj dodávateľov bude rozhodujúce, či nová legislatíva prinesie skutočné zjednodušenie, alebo len pridá ďalšie povinnosti v mene plnenia strategických cieľov. Prvú reálnu odpoveď nám dá zverejnenie oficiálneho návrhu, ktoré sa očakáva v priebehu nasledujúcich mesiacov.

The post Ako môžu nové smernice zmeniť pravidlá verejného obstarávania appeared first on APUEN AKADÉMIA.

Olympiáda a riadenie strategických rizík: Ponaučenia z milánskej hokejovej arény

peter.turcan — Fri, 13 Feb 2026 09:33:29 +0000

Prebiehajúce XXV. Zimné olympijské hry v Miláne a Cortine prinášajú okrem športových výsledkov aj dôležitú tému pre nákupcov. Poznáte to – keď meškajú verejné stavby, zvyčajne sa prstom ukazuje na „zložitý proces verejného obstarávania“. V prípade hokejovej arény PalaItalia (známa tiež ako Santagiulia Ice Hockey Arena) však tentokrát verejné obstarávanie s tým výnimočne nemá nič spoločné. Tento projekt, pôvodne koncipovaný ako modelový príklad financovania súkromným kapitálom bez záťaže verejných financií, sa v realizačnej fáze boril so zásadnými problémami, ktoré si vyžiadali krízové riadenie a štátnu intervenciu.

V článku sa pozrieme bližšie na to, prečo sa pôvodný plán v Miláne musel meniť za pochodu. Rozoberieme si faktory, ktoré viedli k tomuto stavu – od podcenených rizík až po limity nastaveného modelu spolupráce, ktoré v krízových momentoch neobstáli a vyžiadali si zapojenie verejných zdrojov. Táto analýza dôsledkov môže byť pre verejných obstarávateľov cennou lekciou z praxe – lekciou, ktorá je pre nás bezplatná, no jej účet zaplatili talianski daňoví poplatníci.

Ako sa z projektu, ktorý mal byť vzorom efektivity, stala záchranná akcia financovaná štátom? A čo si z toho môžete zobrať vy pri plánovaní rekonštrukcie námestia, školy či kultúrneho strediska?

1. Fáza: Ilúzia „ideálneho“ modelu

Čo sa stalo:

V roku 2019 Miláno predstavilo model, ktorý na papieri vyzeral skvele. Súkromný investor (CTS Eventim– nemecký európsky líder v oblasti predaja vstupeniek a organizácie podujatí) kúpi pozemok od developera (Risanamento) a postaví arénu za 180 miliónov eur. Mesto Miláno nemalo platiť nič, len zabezpečiť cesty a metro. Vyzeralo to ako prenesenie 100 % rizika na súkromný sektor.

Kde nastala chyba:

Mesto stratilo priamu kontrolu. Keďže nešlo o klasickú verejnú zákazku (appalto pubblico), mesto nemalo v rukách štandardné páky – nemohol udeľovať pokuty za omeškanie, nemalo priamy dohľad nad stavbou a nemalo možnosť „step-in“ (vstúpiť do projektu) v momente, keď sa veci začali kaziť. Verejný sektor sa stal rukojemníkom: nemohol projekt nechať padnúť (kvôli olympiáde), ale nemal nástroje na jeho riadenie.

Ponaučenie pre prax

Ak sa spoliehate na externé financovanie alebo partnerstvo, kde nemáte priamu zmluvnú kontrolu nad dodávateľom (napríklad developerské projekty s vyvolanými investíciami), je nevyhnutné zmluvne ošetriť krízové scenáre.

Tip: Nikdy sa nevzdávajte práva na kontrolné dni a audit harmonogramu, aj keď projekt financuje súkromník.

2. Fáza: Súdny spor a nedostatočná časová rezerva

Čo sa stalo:

Konkurenčná spoločnosť Forumnet (vlastník a prevádzkovateľ existujúcej Milánskej arény Mediolanum Forum v Assagu) napadla projekt na súde. Tvrdila, že výber CTS Eventim prebehol bez transparentnej súťaže a že nastavené podmienky by mohli predstavovať nedovolenú štátnu pomoc. Tento spor vyústil do štvorročnej právnej paralýzy na súdoch TAR (Krajský správny súd) a Consiglio di Stato (Najvyšší správny súd). Hoci súdy nakoniec potvrdili správnosť postupu mesta, definitívne rozhodnutie padlo až vo februári 2025. V rokoch 2021 a 2022, kedy sa malo stavať, banky kvôli právnej neistote zastavili financovanie. Výsledkom bolo, že stavebné práce sa reálne začali až na jeseň 2023.

Kde nastala chyba:

Harmonogram nepočítal s dostatočnou časovou rezervou pre právne spory. Projekt bol naplánovaný podľa optimistického scénára bez započítania možných prieťahov, čím sa vyčerpala všetka časová rezerva na výstavbu.

Ponaučenie pre prax

Pri zákazkách v hodnotách podliehajúcich revíznym postupom je nevyhnutné kalkulovať s rizikom námietok na Úrade pre verejné obstarávanie, ktoré môžu celý proces verejného obstarávania zásadne predĺžiť.

Tip: Počíta váš harmonogram s časovou rezervou na revízne postupy v trvaní aspoň 45 dní? Pri strategicky významných investíciách by mala byť táto rezerva adekvátne dlhšia, aby sa eliminovalo riziko časovej tiesne v záverečnej fáze projektu.

3. Fáza: Rozdelená zodpovednosť a environmentálne riziká

Čo sa stalo:

Aréna stojí na bývalom priemyselnom areáli (brownfield). Konzorcium SUEZ-SEMP bolo do projektu prizvané až v reakcii na kritickú situáciu, kedy banky odmietli projekt financovať bez presného vyčíslenia nákladov na sanáciu. Hoci komerčné výberové konanie realizované súkromným developerom malo vyriešiť túto patovú situáciu, viedlo k neskorému podpisu zmluvy a k nákladom prevyšujúcim 116 miliónov eur. Kým toto konzorcium nedokončilo sanáciu, nebolo možné začať so samotnou výstavbou haly.

Kde nastala chyba:

Fragmentácia zodpovednosti a podcenenie environmentálneho prieskumu. Rozdelenie projektu na prípravu územia a samotnú výstavbu medzi nezávislé subjekty vytvorilo situáciu, kde jedna strana čakala na druhú a nikto nezodpovedal za celkový harmonogram.

Ponaučenie pre prax

Pri rekonštrukciách budov, kde sa na základe ich stavu či histórie predpokladá vysoká pravdepodobnosť výskytu skrytých vád, alebo pri prácach na nepreverenom území zvážte, či nie je lepšie vyhnúť sa zbytočnému deleniu zákaziek na čiastkové plnenia.

Tip: Zvážte model „Design–Build“ (naprojektuj a postav), kde zhotoviteľ nesie zodpovednosť za celý reťazec činností vrátane sanácie územia. Ak práce delíte, zadefinujte prísne míľniky pre odovzdanie staveniska a sankcie za blokovanie nadväzujúcich fáz.

4. Fáza: Zlyhanie fixných cien a pomoc od štátu

Čo sa stalo:

Rozpočet arény bol pôvodne stanovený na približne 180 miliónov eur. Po globálnom raste cien stavebných materiálov (oceľ, cement) o 30 – 40 % sa pôvodná cena stala nereálnou. Investor v reakcii na hroziaci kolaps projektu zazmluvnil nového stavebného partnera – konzorcium Eteria (aliancia talianskych gigantov Vianini a Itinera, patriacich pod skupiny Caltagirone a Gavio), ktoré vstúpilo do procesu ako strategický partner na stabilizáciu situácie. Reálny účet za arénu dnes presahuje 260 miliónov eur, čo predstavuje nárast o 45 %.

Štát musel následne zasiahnuť cez krízovú legislatívu (tzv. Decreto Aiuti). Táto legislatíva v praxi umožnila štátu preplácať zhotoviteľom rozdiel medzi cenami v starých zmluvách a aktuálnou trhovou realitou. Bez tohto právneho rámca by stavba kvôli platobnej neschopnosti dodávateľov zastala. Štát tak musel do „súkromného“ projektu naliať desiatky miliónov eur z verejných zdrojov, aby zabránil jeho úplnému zmareniu.

Kde nastala chyba:

Absencia mechanizmov na úpravu cien. Hoci sa o projekte rozhodovalo už v roku 2019, zmluvné podmienky a rozpočet vychádzali z trhového nastavenia, ktoré ešte nepoznalo extrémne cenové šoky spôsobené najmä vojnou na Ukrajine a energetickou krízou v roku 2022. Vtedajšie status quo nepredpokladalo takéto extrémne výkyvy a investor s nimi nerátal, keďže dovtedajší trh sa takto nesprával. Fixná cena bez inflačnej doložky sa ukázala ako likvidačná pasca.

Ponaučenie pre plánovanie

Prípad PalaItalia dokazuje, že pri strategických investíciách musíme vnímať aj dnes „málo pravdepodobné“ scenáre ako reálne budúce komplikácie.

Ponaučenie pre prax

Cenová doložka je kľúčovým nástrojom stability projektu.

Tip: Rozhodnutie o indexácii cien by nemalo závisieť len od dĺžky kontraktu. Kľúčová je dôkladná znalosť trhu a aktuálna volatilita vstupných komodít. Indexačné mechanizmy nastavujte adresne podľa typu plnenia.

5. Fáza: Akcelerácia výstavby a jej dôsledky

Čo sa stalo:

Výstavba sa začala s 18-mesačným sklzom. V tejto fáze bolo povolané konzorcium Eteria, ktorého úlohou bolo mobilizovať kapacity na dokončenie stavby v rekordne krátkom čase. Nasadením trojzmenných prevádzok sa snažili za 2,5 roka dohnať to, čo sa štandardne stavia štyri roky. Súbežná realizácia hrubej stavby a technológií síce umožnili funkčnosť haly počas olympiády, no za cenu výrazného predraženia za akceleráciu prác.

Časová os projektu

2019

Pridelenie organizácie

Oficiálny výber miest Miláno a Cortina d'Ampezzo pre ZOH 2026.

2019 – 2021

Právne spory a pandémia

Zdržania kvôli pandémii a žaloby po podpise zmluvy s CTS Eventim.

2021 – 2022

Stopka od bánk

Súdne konania pozastavujú financovanie, stavebné práce stoja.

Jeseň 2023

Začiatok výstavby

Štart prác s 18-mesačným sklzom pod taktovkou konzorcia Eteria.

2024 – 2025

Práce 24/7

Trojzmenná prevádzka a súdne potvrdenie legálnosti projektu (2025).

Január 2026

Testovacia prevádzka

Prvé podujatie v provizórnych podmienkach bez kompletného zázemia.

Február 2026

Otvorenie v provizóriu

Spustenie arény pre ZOH s nutnosťou dorábok po hrách.

Ekonomické dôsledky:

Zrýchlenie prác prostredníctvom príplatkov za expresné dodávky a nadčasy predstavuje najvyššiu nákladovú položku v stavebníctve.

Ponaučenie pre prax

Čas stratený v prípravnej fáze sa v realizačnej fáze dobieha len za cenu extrémnych nákladov na akceleráciu prác.

Tip: Venujte maximálu pozornosť tendrovej dokumentácii a prevereniu rizík pred spustením realizácie. Práve táto dôslednosť šetrí najviac prostriedkov v záverečnej fáze.

Záver...

Prípad arény PalaItalia ukazuje, že pri strategických projektoch typu „Too Big To Fail“ je ilúzia myslieť si, že riziko sa dá zmluvne úplne preniesť na dodávateľa. Ak nastane kríza, verejný obstarávateľ je vždy ten, kto je zahnaný do kúta and nakoniec zaplatí „prémiu za záchranu“. Skutočný úspech projektu sa preto nerodí na stavenisku, ale už v precíznom nastavení mantinelov spolupráce.

Dnes, počas prebiehajúcich hier, aréna stále nie je 100 % dokončená. Kapacita je z bezpečnostných dôvodov znížená, VIP zóny či bufety sa dokončujú za chodu a okolie stále pripomína stavenisko. Je to drahá pripomienka toho, čo sa stane, ak príprava podcení realitu trhu.

Skôr než sa pustíte do významného a zložitého projektu, skúste si s celým tímom prejsť tieto štyri kľúčové body:

Časová rezerva: Počítate v harmonograme s revíznymi postupmi (v dĺžke aspoň 45 dní)?
Technická pripravenosť: Máte reálne preverené podložie (environmentálne riziká brownfieldov)?
Zmluvná flexibilita: Poznáte volatilitu trhu a máte nastavené adekvátne indexačné mechanizmy?
Zodpovednosť za celok: Je jasne určený subjekt zodpovedný za nadväznosť jednotlivých prác alebo za výsledok ako taký?

Prehľad kľúčových čísiel projektu

Položka	Pôvodný plán	Realita / Odhad 2026
Rozpočet arény	~180 mil. EUR	> 260 mil. EUR 📈 +45 % nárast
Náklady na sanáciu	Nejasné / Nízke	> 116 mil. EUR Neočakávané náklady
Verejný príspevok	0 EUR Súkromný projekt	> 70 mil. EUR Dodatočná dotácia
Začiatok výstavby	2022	Jeseň 2023 Zdržanie 1,5 roka
Stav pri otvorení	Hotová na kľúč	Obmedzený režim Nutné ďalšie práce

Titulný obrázok : By Marcuscalabresus – Own work, CC BY-SA 4.0, https://commons.wikimedia.org/w/index.php?curid=180455732

The post Olympiáda a riadenie strategických rizík: Ponaučenia z milánskej hokejovej arény appeared first on APUEN AKADÉMIA.

Ťažký život nákupcu

peter.turcan — Mon, 09 Feb 2026 09:52:05 +0000

Zákon o verejnom obstarávaní má desiatky strán. Vaši kolegovia žiadatelia síce nečítali ani jednu, ale presne vedia, ako by sa to dalo „vybaviť rýchlejšie“ (a hlavne bez starostí s papiermi).

Pripravili sme zábavnú interaktívnu výzvu, ktorá otestuje vaše rozhodovanie v praxi. Cieľ je jednoduchý: Vydržať vo funkcii nákupcu čo najdlhšie.

Ako hrať?

V každom kole budete musieť vyriešiť jednu situáciu z bežného života nákupcu. Sledujte pritom dva ukazovatele:

⚖️ Zákonnosť: Ak budete príliš ohýbať pravidlá, riskujete návštevu kontroly…alebo aj niečo horšie.
❤️Obľúbenosť: Ak budete len slepo dodržiavať paragrafy, kolegovia vás prestanú volať na kávu.

Musíte nájsť tú správnu rovnováhu, aby bol aj vlk sýty (kolegovia), aj ovca celá (zákon). Zistite, či máte na to stať sa legendou nákupu, alebo či vás v tejto hre prevalcujú kreatívne požiadavky kolegov a nástrahy byrokracie.

Trúfate si? Vstúpte do hry nižšie 👇

🏢

Ťažký život nákupcu

"Ako neporušiť zákon a nespôsobiť vzburu kolegov."

🎯

Tvoj cieľ

Udržať sa na stoličke čo najdlhšie. Toto nie je len test vedomostí! Niekedy musíš byť kreatívny a zariskovať, aby si prežil.

⚖️

Zákonnosť

Musíš dodržiavať zákon. Ak klesne na nulu, budeš slávny vo večerných správach (ale nie v dobrom).

♥

Obľúbenosť

Ak budeš kolegom hovoriť stále "nie", začnú ti 'omylom' jesť obedy z chladničky a vedenie ťa vymení.

💀

KONIEC HRY

Dôvod

Vydržal si

0 Týždňov

...

The post Ťažký život nákupcu appeared first on APUEN AKADÉMIA.

Čím viac podmienok, tým menej ponúk?

peter.turcan — Thu, 29 Jan 2026 09:41:19 +0000

Predstavte si, že vyhlásite veľkú súťaž na rekonštrukciu budovy. Očakávate nával ponúk, veď trh je plný stavebných firiem. Príde však termín otvárania a vy zisťujete, že máte len jednu ponuku. Čo sa stalo? Príčina pritom zriedkakedy tkvie v nízkej PHZ, ale skôr v psychológii bariér, ktoré sme pred uchádzačov nevedomky postavili. Každá zbytočná podmienka v súťažných podkladoch pôsobí ako neviditeľné sito, ktorým však namiesto nekvality často demotivujeme práve tých najschopnejších hráčov.

Dáta Európskeho dvora audítorov (ECA) totiž vykresľujú čoraz nelichotivejší obraz: priemerný počet ponúk na jednu výzvu v EÚ klesol z 5,4 v období pred rokom 2010 na súčasných 3,4. Ešte varovnejší je trend v oblasti súťaží s jediným uchádzačom (tzv. single bidding). Podľa odhadov ECA podiel takýchto postupov v rámci Únie vzrástol z 23,5 % v roku 2011 na alarmujúcich 41,8 % v roku 2021. Tieto závery čiastočne korigujú aj ďalšie analýzy (Da Rosa et al., 2025), ktoré potvrdzujú nárast súťaží s jednou ponukou po zavedení európskych smerníc v priemere o 3,8 % (z 15,66 % na 19,43 % v sledovaných obdobiach). Tento paradox „prázdnych stolov“ je výsledkom zložitého rozhodovacieho procesu na strane firiem. Tie totiž nevnímajú verejné obstarávanie len ako príležitosť na zisk, ale predovšetkým ako investíciu s vysokým rizikom straty – nielen finančnej, ale aj reputačnej.

Neviditeľná cenovka: Náklady na účasť

Keď nákupca nastavuje podmienky účasti, často si neuvedomuje koncept tzv. „entry costs“ (nákladov na účasť). Pre firmu nie je podanie ponuky len rutinným “vyplnením formulárov“. Je to náročný projekt sám o sebe, ktorý si vyžaduje niekedy až stovky hodín vysoko špecializovanej práce. Carboni et al. (2017) vo svojej analýze zdôrazňujú, že tieto náklady zahŕňajú nielen priamu prípravu dokumentácie, ale aj tzv. informačné náklady – čas potrebný na “dešifrovanie” nejasných požiadaviek a hľadanie relevantných informácií.

Do hry vstupuje čas kľúčových expertov na kalkulácie, práca právnych oddelení preverujúcich zmluvné riziká a administratívne kapacity, ktoré by inak mohli generovať zisk niekde inde. Vedecké štúdie naznačujú, že tieto transakčné náklady môžu v priemere dosahovať až 0,5 % celkovej hodnoty zákazky (Gelderman et al., 2006). Pri miliónovom tendri tak firma riskuje 5 000 eur v nákladoch na mzdy a réžiu ešte skôr, než vôbec vie, či má šancu uspieť. Ak je proces príliš fragmentovaný alebo vyžaduje nadmerné overovanie dokumentov už v úvode, bariéra pre vstup sa stáva pre mnohých, najmä menších inovatívnych dodávateľov, neprekonateľnou.

💡 Tip Skúste si predstaviť seba “v koži” riaditeľa firmy. Ak príprava ponuky stojí tisíce eur a vyžaduje si plné nasadenie vašej najšikovnejšej asistentky alebo projektového manažéra na dva týždne, zapojíte sa do súťaže, kde je podmienok toľko, že pravdepodobnosť administratívneho zlyhania je príliš vysoká? Kvalitné firmy, ktoré majú vďaka svojej reputácii dostatok práce v súkromnom sektore, si v takom prípade vyberú radšej cestu menšieho odporu a tendru sa vyhnú.

Rozhodovanie uchádzača pripomína matematickú rovnicu o „očakávanej hodnote“. Firma nepozerá len na možný zisk, ale váži ho pravdepodobnosťou úspechu a nákladmi na prípravu ponuky. Ak sa proces stáva neprehľadným “administratívnym peklom“, hodnota účasti v očiach manažérov prudko klesá. Paradoxne tak prísne podmienky nefungujú ako sito na nekvalitných, ale skôr ako odpudzovač pre tých najvyťaženejších (Pohja, 2021). Výsledkom je, že zo súťaže nevypadávajú tí najdrahší, ale tí, ktorí si najviac cenia čas svojich ľudí. Práve preto na konci procesu nákupca často nenájde špičkovú kvalitu, ale len firmy, ktoré majú voľné kapacity na “papierovanie“, pretože na reálnom trhu o ich služby nie je až taký záujem. Tento jav v konečnom dôsledku vedie k zakonzervovaniu trhu, kde o verejné zákazky súťaží stále ten istý úzky okruh “procesne zdatných“ firiem.

Rovnica rozhodovania dodávateľa

💰

Možný Zisk

Potenciálny výnos pri úspešnom plnení

🎲

Šanca na úspech

Pravdepodobnosť, že zákazku reálne získate

−

📈

Náklady na účasť

Fixná investícia do prípravy (vytratené peniaze)

⚖️

Atraktivita

Čistá hodnota príležitosti pre firmu

Dilema nákupcu: Ochrana alebo byrokracia?

Verejní obstarávatelia sa denne pohybujú na tenkom ľade, kde na jednej strane stojí legitímna snaha ochrániť verejné zdroje a dodržať literu ZVO a na strane druhej hrozba ochromujúcej byrokracie. Ide o klasickú dilemu: Podvody vs. Red Tape. Snaha eliminovať každé mysliteľné riziko zneužitia zdrojov alebo protežovania, vedie nákupcov k vrstveniu čoraz komplikovanejších kontrolných mechanizmov. Carboni et al. (2017) v tejto súvislosti hovoria o “procedurálnej rigidite“, ktorá je síce motivovaná snahou o transparentnosť, no v skutočnosti dusí hospodársku súťaž.

Výsledkom je neflexibilné prostredie, ktoré namiesto flexibility a hľadania hodnoty uprednostňuje rigidné dodržiavanie procesov (McCue et al., 2015). Tento stav nákupcovia často nazývajú „defenzívnym obstarávaním“ – ich primárnym cieľom už nie je nakúpiť najlepšie na trhu, ale vytvoriť nepriestrelný proces, ktorý prežije akúkoľvek budúcu kontrolu. Dôsledkom je však strata príležitostí na inovácie, pretože inovatívne riešenia sa málokedy dajú vtesnať do vopred nalinkovaných a nepružných šablón.

📌 Dobré vedieť: Skryté bariéry nie sú vždy úmyselné. Môže ísť o prehnané požiadavky na špecifické certifikáty, ktoré v danom odvetví nie sú štandardom, alebo extrémne prísne technické normy. Carboni et al. (2017) upozorňujú, že práve technické špecifikácie sú často najefektívnejšou, hoci neúmyselnou bariérou. Čím viac “zbytočných pečiatok“ vyžadujete hneď na začiatku, tým menej reálnej hospodárskej súťaže uvidíte pri otváraní ponúk.

Zákon o verejnom obstarávaní v § 38 jasne stanovuje, že podmienky účasti musia byť primerané a musia priamo súvisieť s predmetom zákazky. Napriek tomu v praxi nákupcovia, poháňaní strachom z kontrolných orgánov, často volia cestu istoty a podmienky zbytočne sprísňujú. Psychologicky tým však trhu vysielajú signál hlbokej nedôvery. Dodávatelia tento signál čítajú jasne: „Tento verejný obstarávateľ nehľadá partnera na riešenie problému, ale subjekt, ktorý na seba preberie všetky administratívne riziká.“ Pre špičkové firmy prestáva byť verejný sektor prioritným trhom, ak byrokratická záťaž prevýši odbornú podstatu zákazky. V konečnom dôsledku tak štát prichádza o kontakt s inováciami, pretože ich nositelia sa odmietajú zúčastňovať na procesoch, kde je formálna bezchybnosť dokumentácie dôležitejšia než výsledná úroveň plnenia.

Strach z chyby: Keď administratíva víťazí nad kvalitou

Jedným z najsilnejších demotivačných faktorov je riziko formalistického vylúčenia. Extrémne komplexné podmienky zvyšujú u firiem psychologický tlak a vyvolávajú pocit, že úspech v súťaži závisí viac od administratívnej neomylnosti, než od technickej kvality riešenia. Uchádzač sa neobáva konkurencie, ale toho, že aj po investovaní stoviek hodín expertnej práce do ponuky bude vylúčený pre banálnu procesnú alebo administratívnu chybu.

Táto obava zo zmareného úsilia je podstatne silnejšia, než si mnohí verejní obstarávatelia pripúšťajú (McCue et al., 2015), a často funguje ako hlavný dôvod, prečo tie najlepšie firmy verejný sektor úplne ignorujú. Firmy vnímajú riziko, že ich ponuka bude zamietnutá pre “chýbajúce čestné vyhlásenie”, ako príliš vysokú cenu za možnosť získať zákazku. Toto “odradenie od štartu“ vedie k tomu, že verejné obstarávanie stráca svoj primárny účel – nájsť najlepšie riešenie za férovú cenu – a stáva sa hrou o prežitie v byrokratickom labyrinte.

🧠 Zapamätajte si: Transparentnosť by nemala znamenať komplikovanosť. Otvorenosť v obstarávaní preukázateľne znižuje ceny (Karanicolas, 2018), ale len vtedy, ak je sprevádzaná jednoduchosťou prístupu.

Riešenie: Menej je niekedy viac

Cesta k lepším ponukám vedie cez radikálne zjednodušenie tam, kde to zákon dovoľuje. Moderný nákupca by mal využívať nástroje, ktoré mu zákon o verejnom obstarávaní ponúka na zníženie záťaže uchádzačov a zatraktívnenie súťaží. Napríklad:

Jednotný európsky dokument (JED): Podľa § 39 môže hospodársky subjekt predbežne nahradiť doklady vyhlásením. Je to kľúčový nástroj na zníženie administratívnych bariér v prvej fáze, ktorý umožňuje firmám sústrediť sa na jadro ponuky, nie na zbieranie pečiatok.
Prípravné trhové konzultácie: Podľa § 25 môže obstarávateľ komunikovať s trhom ešte pred vyhlásením súťaže. Je to najlepší spôsob, ako zistiť, či podmienky, ktoré plánujete nastaviť, nie sú pre firmy demotivačné a sú objektívne potrebné. Carboni et al. (2017) potvrdzujú, že skorý dialóg s trhom výrazne znižuje informačnú asymetriu a láka viac uchádzačov.
Kritériá na kvalitu (MEAT): Vyhodnocovanie na základe najlepšieho pomeru ceny a kvality (§ 44) môže byť pre firmy atraktívnejšie, pretože im ponecháva priestor pre férovú maržu, čím kompenzuje ich náklady na účasť (Pohja, 2021). Kvalitné firmy chcú súťažiť v odbornosti, nie v schopnosti stlačiť cenu na hranicu prežitia.

Samotné zjednodušovanie procesov však nemusí stačiť, ak na druhej strane chýba dôvera. Tu prichádza na rad podujatie „Meet the Buyer“. Ide o neformálne stretnutia, kde verejný obstarávateľ nepredstavuje konkrétne súťaže, ale skôr filozofiu svojho nákupu, interné fungovanie, a najmä strednodobé nákupné plány. Informovanie o budúcich nákupoch umožňuje firmám včasné plánovanie zdrojov a budovanie tímov, čo je podľa výskumov kľúčovým faktorom pre úspešnú účasť v tendroch.

Tento nástroj je kľúčový najmä pre menšie firmy a nových hráčov, ktorí sa verejného sektora boja pre jeho vnímanú “uzatvorenosť“. Keď nákupca dopredu otvorene povie, čo plánuje obstarávať v najbližšom roku, dodávatelia získavajú drahocenný čas na prípravu. Odstraňuje sa tým pocit, že súťaže sú “šité na mieru“ pre vyvolených, ktorí majú zákulisné informácie. Ak dodávateľ vidí, že verejný obstarávateľ má záujem o férovú hospodársku súťaž a je pripravený odpovedať na otázky týkajúce sa formálnych procesov, prirodzene opadávajú obavy z toho, že čas a energia investované do prípravy ponuky vyjdú nazmar. Meet the Buyer tak nie je len obyčajným podujatím, ale silným psychologickým signálom, že trh je vítaný. Kvalitné ponuky totiž nikdy nezačínajú vyhlásením súťaže, ale budovaním prostredia, v ktorom firmy vidia zmysel investovať svoju expertízu do verejného sektora.

Na záver...

Verejné obstarávanie nesmieme vnímať len cez optiku paragrafov a procesnej bezchybnosti. V našej praxi sme sa opakovane presvedčili, že ide predovšetkým o strategický boj o pozornosť a dôveru tých najlepších hráčov na trhu. Ak budeme ako nákupcovia ignorovať psychológiu uchádzačov a ich reálne náklady na prípravu ponuky, riskujeme, že v našich súťažiach namiesto kvalitných dodávateľov ostanú už len tí, ktorí sa špecializujú na administratívnu odolnosť, namiesto technickej excelentnosti. Vo finále tak nevyhrá ten, kto vie najlepšie postaviť školu či opraviť cestu, ale ten, kto sa vie najlepšie “prebiť“ cez procesné nástrahy.

Čo si odniesť do praxe?

Starostlivo zvážte podmienky účasti: Pred vyhlásením súťaže sa spýtajte: „Je táto podmienka účasti naozaj nevyhnutná pre úspech projektu, alebo ma len chráni pred imaginárnym rizikom?“

Využívajte JED a predvyplnené formuláre: Nežiadajte od firiem hory papierov hneď v úvode. Nechajte ich súťažiť a odľahčite ich od zbytočnej administratívy.

Komunikujte s trhom: Prípravné trhové konzultácie a stretnutia typu „Meet the Buyer“ sú legálnym a efektívnym nástrojom na nastavenie férových podmienok a budovanie dlhodobého partnerstva s trhom.

The post Čím viac podmienok, tým menej ponúk? appeared first on APUEN AKADÉMIA.

Infografika : Nové finančné limity od 1.1.2026

peter.turcan — Fri, 09 Jan 2026 11:13:32 +0000

Od 1. 1. 2026 platia vo verejnom obstarávaní nové finančné limity pre nadlimitné zákazky, nadlimitné koncesie a súťaže návrhov podľa vyhlášky Úradu pre verejné obstarávanie č. 421/2025 Z. z.

Nižšie v infografike nájdete prehľadné zhrnutie limitov podľa jednotlivých typov zákaziek a kategórií (tovary a služby, služby podľa prílohy č. 1, stavebné práce, obrana a bezpečnosť), aby ste si rýchlo vedeli určiť, či ide o podlimitný alebo nadlimitný postup.

The post Infografika : Nové finančné limity od 1.1.2026 appeared first on APUEN AKADÉMIA.

Otestujte sa – Index nákupnej odvahy

peter.turcan — Thu, 08 Jan 2026 14:13:50 +0000

Práca nákupcu je niekedy poriadny adrenalín. Balansovanie medzi paragrafmi, akútnymi potrebami žiadateľov a neoblomnou kontrolou vyžaduje nielen pevné nervy, ale občas aj poriadnu dávku odvahy.

Tento index sme pripravili ako odľahčený spôsob, ktorým môžete preskúmať svoje nákupné uvažovanie. Pomôže vám s nadhľadom sa pozrieť na vaše profesionálne rozhodnutia a zistiť, ktorý z nákupných prístupov vo vás v roku 2026 momentálne prevláda.

Otestujte sa v 10 reálnych dilemách a zistite: 🎯

Objavte, či ste tým, kto hľadá bezpečný prístav v paragrafoch zákona, vizionárom hodnoty tam, kde iní vidia len bariéry, alebo operatívnym mágom, ktorý doručí výsledok aj v najväčšej tiesni. Možno však práve dnes zistíte, že vaše rozhodnutia v sebe nesú vzácnu rovnováhu, ktorá dokáže udržať v pohybe celú inštitúciu.

Dajte si krátku 5-minútovú pauzu, odpovedzte na pár otázok „zo života“ a objavte svoj nákupný profil.

Ide sa na to!

Index nákupnej odvahy 2026

Nákupný profil 2026

The post Otestujte sa – Index nákupnej odvahy appeared first on APUEN AKADÉMIA.

Vyhodnotenie mimoriadne nízkej ponuky

peter.turcan — Fri, 12 Dec 2025 09:13:12 +0000

ÚVO zverejnil na svojom webe príklad dobrej praxe k vyhodnoteniu mimoriadne nízkej ponuky. Týka sa zákazky : Kremnica – kanalizácia a ČOV.

📌 Zákazka s PHZ 10,8 mil. € bez DPH; verejná súťaž; super-reverz; financovaná z fondov ÉU.

1️⃣ Úspešná ponuka dosiahla 72,29 % z PHZ. Komisia ponuku podrobne posúdila, neoznačila ju za mimoriadne nízku a nežiadala vysvetlenie. Pri hodnotení vychádzala z charakteru a rozsahu prác, z odbornej znalosti a praxe svojich členov v stavebníctve a zohľadnila aj indexačný mechanizmus v zmluve o dielo. ❗ Úvahy komisie boli zachytené v zápisnici ❗

2️⃣ Následne neúspešný uchádzač podal námietky proti vyhodnoteniu ponúk, namietal práve nevyhodnotenie mimoriadne nízkej ponuky.

3️⃣ ÚVO postup verejného obstarávateľa potvrdil a zdôraznil, že posúdenie, či sa ponuka javí ako mimoriadne nízka, patrí do diskrečnej právomoci komisie a samotná výška percenta z PHZ automaticky neznamená mimoriadne nízku ponuku – rozhodujú odborné úvahy a ich transparentné zaznamenanie do zápisnice/dokumentácie.

💡 Čo si z tohto príkladu odniesť?

🟢 Percentá treba brať ako varovnú kontrolku – nie ako mantru.
To, že ponuka bola na úrovni 72,29 % PHZ, samo osebe ešte neznamenalo mimoriadne nízku ponuku. Komisia ju mala právo vyhodnotiť ako realizovateľnú, ak zvážila charakter zákazky, trh, zmluvné nastavenie (indexácia) a prišla k odbornému záveru, že cena je reálna.

🟢 Posúdenie MNP je v prvom rade na odbornej komisií.
Úrad jasne povedal, že posúdenie, či sa ponuka javí ako mimoriadne nízka, je v diskrečnej právomoci komisie. ÚVO nekontroluje “správnosť ceny”, ale to, či bol postup v súlade so zákonom, transparentný a odborne odôvodnený. Povinnosť žiadať vysvetlenie vzniká až vtedy, keď sa ponuka komisii javí ako mimoriadne nízka.

🟢 Kvalitná dokumentácia je MUST!
V tomto prípade obstarávateľovi pomohlo, že komisia svoje úvahy k cene odôvodnila odborne a najmä ich zrozumiteľne zapísala do zápisnice a výsledku vyhodnotenia. ÚVO následne skonštatoval, že úvahy sú logické, preukázateľné a navrhovateľ nepredložil nič, čo by ich spochybnilo.

Celý materiál vydaný UVO si môžete pozrieť na ich stránke : Príklad dobrej praxe – Vyhodnotenie mimoriadne nízkej ponuky.

The post Vyhodnotenie mimoriadne nízkej ponuky appeared first on APUEN AKADÉMIA.

Use it or lose: Prečo sa na konci roka míňa viac

peter.turcan — Wed, 03 Dec 2025 10:23:59 +0000

Sústredenie čerpania verejných výdavkov ku koncu roka je často pozorovaný jav. Objavuje sa v Spojených štátoch, v Ázii, v Európe – a v podstate všade tam, kde organizácie hospodária v pevnom ročnom rozpočtovom cykle. Na prvý pohľad pôsobí ako prirodzený dôsledok končiaceho sa roka, no výskumy ukazujú, že za tým stojí omnoho viac než len „decembrové tempo“. Je to systémový mechanizmus, ktorý vzniká všade tam, kde peniaze majú svoju “platnosť” a kde sa blíži okamih, keď sa nevyčerpané prostriedky neprenášajú do ďalšieho roka.

Jedna z najznámejších analýz tohto javu pochádza zo Spojených štátov. Ekonómovia Jeffrey Liebman a Neale Mahoney (2018) sledovali, ako federálne agentúry nakupujú počas roka – a zistili, že v poslednom týždni fiškálneho roka minú takmer päťnásobok bežného týždenného priemeru. Inými slovami: niečo, čo sa počas 11 mesiacov deje postupne, sa zrazu sústredí do niekoľkých dní. Nejde pritom o výnimočnú situáciu či chybu systému, ale o opakovaný a merateľný vzorec.

Z ďalšej časti sveta, z Indonézie, prichádzajú podobné zistenia. Autori Arsy Fajriar a Khoirunurrofik (2025) ukázali, že zrýchlené koncoročné míňanie ovplyvňuje dokonca aj regionálny ekonomický rast – jednoducho preto, že peniaze smerujú do projektov, ktoré by inak nedostali prioritu. A keď sa pozrieme na detailné dáta z amerického ministerstva zahraničných vecí, ktoré analyzoval Pimentel (2019), vidíme rovnaký obraz: stovky nákupov, ktoré sa presúvajú do posledných dní rozpočtového roka.

📌 Čo majú tieto príklady spoločné? Všetky opisujú prostredie, ktoré je od toho nášho vzdialené tisíce kilometrov – a predsa funguje na rovnakom princípe. Hoci údaje pochádzajú z mimoeurópskych krajín, samotný mechanizmus je univerzálny. Pravidlá rozpočtu sú nastavené tak, že inštitúcie majú prirodzenú motiváciu dokončiť nákupy do konca rozpočtového roka.

Pre verejných obstarávateľov je preto užitočné poznať tento širší kontext. Ukazuje totiž, že koncoročná akumulácia zákaziek nie je lokálny problém, ale medzinárodne popísaný jav. A čo je dôležité – existujú aj spôsoby, ako ho zmierniť. V ďalšej časti článku sa preto pozrieme na to, čo presne o koncoročnom míňaní hovoria výskumy a aké riešenia naznačuje medzinárodná prax.

Čo hovoria výskumy o koncoročnom míňaní

Výskumy zo sveta ukazujú, že koncoročná koncentrácia výdavkov nie je náhoda, ale opakovane meraný a dobre zdokumentovaný jav. Hoci štúdie pochádzajú z rôznych kontinentov, všetky popisujú podobný vzorec: keď sa blíži koniec rozpočtového roka a nevyčerpané prostriedky sa nedajú preniesť ďalej, výdavky sa zrýchľujú.

Jednu z najpodrobnejších analýz spravili americkí ekonómovia Jeffrey Liebman a Neale Mahoney (2018). Pri skúmaní federálnych agentúr zistili, že v poslednom týždni fiškálneho roka minú takmer päťnásobok bežného týždenného priemeru. Nejde len o to, že výdavkov je viac – klesá aj ich kvalita. Pri informačných technológiách sa napríklad ukázalo, že projekty schvaľované na konci roka majú výrazne nižšie hodnotenia kvality.

Podobný trend pozorovali aj autori Fajriar a Khoirunurrofik (2025) v Indonézii. Ich výskum ukazuje, že keď sa investície v regiónoch presúvajú do posledného štvrťroka, znižuje sa ich ekonomický prínos. V praxi to znamená, že peniaze smerujú skôr tam, kde to treba „stihnúť“, a nie tam, kde by priniesli najvyššiu hodnotu.

Zaujímavé sú aj detailné dáta z amerického ministerstva zahraničných vecí, ktoré analyzoval O. J. Pimentel (2019). V stovkách položiek – od IT techniky cez údržbu až po služby – vidno rovnaký vzorec: veľká časť kontraktov sa podpisuje v posledných dňoch fiškálneho roka.

💡 Zaujímavosť Podľa analýzy Pimentela (2019) bol v niektorých rokoch najaktívnejším dňom pre nákupy amerického ministerstva zahraničia práve 29. september. Americkému federálnemu rozpočtu sa fiškálny rok končí 30. septembra, preto práve dni tesne pred týmto dátumom patria medzi najvyťaženejšie. V jeden jediný deň dokázala organizácia uzavrieť kontrakty v hodnote desiatok miliónov dolárov. Ukazuje sa, že nejde o výnimky, ale o pravidelné správanie v systéme, kde sú rozpočty viazané na kalendárny či fiškálny rok

Ďalší pohľad na túto problematiku prináša aj analýza čerpania európskych kohéznych fondov v Poľsku od Banaszewskej a Bischoffa (2016). Autori ukazujú, že rozdelenie zdrojov sa v praxi neriadi iba ekonomickými potrebami regiónov, ale podlieha aj politickým motiváciám. To znamená, že keď sú finančné rozhodnutia viazané na pevné pravidlá a termíny – či už ide o koniec roka, alebo o rozpočtové obdobia EÚ – vzniká tlak, ktorý môže formovať načasovanie aj kvalitu projektov. V kontexte koncoročného čerpania to len potvrdzuje, že finančné stimuly a limity majú často väčší vplyv než racionálne plánovanie. V momente, keď rozpočet nie je možné preniesť ďalej, vzniká prirodzená motivácia uzavrieť čo najviac výdavkov pred jeho koncom. V ďalšej časti sa pozrieme na to, aké dôsledky môže mať toto zrýchlené čerpanie pre kvalitu verejných nákupov a pre hodnotu, ktorú prinášajú.

Aké dôsledky prináša koncoročné zrýchlenie čerpania

Koncoročné sústredenie výdavkov je síce prirodzenou reakciou na systém verejných financií, no výskumy upozorňujú, že môže mať viacero následkov, ktoré ovplyvňujú kvalitu verejných služieb aj samotných nákupov. Nejde pritom o dramatické zlyhania – skôr o drobné kompromisy, ktoré sa pri rýchlejšom tempe jednoducho objavujú častejšie.

Jedným z najjasnejších zistení v tejto oblasti je pokles kvality projektov, ktoré vznikajú na konci rozpočtového roka. Liebman a Mahoney (2018) pri analýze stoviek IT projektov ukázali, že tie, ktoré boli spustené v závere fiškálneho roka, vykazovali signifikantne nižšie hodnotenia kvality. Dôvod nemusí byť v tom, že by organizácie nechceli postupovať precízne – skôr ide o tlak termínu, obmedzený čas na prípravu a menší priestor na optimalizáciu riešenia.

Fajriar a Khoirunurrofik (2025) poukazujú na iný rozmer problému: keď sa výdavky sústreďujú do posledného štvrťroka, regióny zaťažujú aj menej produktívne projekty. Výsledkom je nižší ekonomický prínos verejných investícií v porovnaní s tým, ak by boli rozložené rovnomerne počas celého roka. Inými slovami – niektoré projekty sa realizujú len preto, že je potrebné vyčerpať rozpočet, nie preto, že by boli najhodnotnejšie.

Z pohľadu jednotlivých kontraktov prinášajú zaujímavý pohľad dáta Pimentela (2019). Pri podrobnom sledovaní kontraktov amerického ministerstva zahraničných vecí sa ukazuje, že pri rýchlom uzatváraní veľkého množstva položiek vzniká vyššia pravdepodobnosť zbytočných alebo duplicitných výdavkov – napríklad pri vybavení, službách či údržbe. Ide o bežné dôsledky časovej tiesne, keď sa prioritou stane dokončenie procesu, nie optimalizácia nákupu.

📌 Dobré vedieť: Výskumy nehovoria o tom, že by verejné organizácie míňali neefektívne „špeciálne“ ku koncu roka. Skôr ukazujú, že ak má výdavok “pevný termín”, prirodzene rastie motivácia rozhodnúť sa skôr podľa kalendára než podľa hodnoty.

V ďalšej kapitole sa pozrieme na to, prečo tento jav vzniká a ktoré systémové faktory majú na zrýchlené čerpanie najväčší vplyv.

Prečo tento jav vzniká

Ak sa na koncoročné zrýchlenie výdavkov pozrieme bližšie, ukáže sa, že nejde o dôsledok jedného faktora, ani o výsledok individuálnych rozhodnutí. Výskumy ukazujú, že za tým stojí kombinácia pravidiel, motivácií a technických procesov, ktoré spolu vytvárajú prostredie podporujúce sústredenie nákupov do záveru roka.

1. Neprenositeľnosť rozpočtu

Najsilnejším zisteným faktorom je fakt, že nevyčerpané prostriedky sa do ďalšieho roka spravidla neprenášajú. Liebman a Mahoney (2018) upozorňujú, že práve tento mechanizmus vytvára prirodzený tlak – ak peniaze nebudú využité teraz, už nebudú využité vôbec. Aj keď tento systém vznikol s cieľom podporiť disciplínu, zároveň zvyšuje motiváciu rozhodovať sa podľa kalendára, nie podľa optimálneho načasovania.

2. Rozpočtová neistota

V mnohých krajinách, vrátane tých európskych, organizácie dopredu nevedia, ako bude vyzerať ich rozpočet v nasledujúcom roku. Fajriar a Khoirunurrofik (2025) uvádzajú, že neistota vytvára prirodzenú tendenciu „uzavrieť, čo sa dá“ v období, keď sú ešte zdroje dostupné. Tým sa posúva časová rovnováha rozhodovania: menej projektov v prvej polovici roka, viac v závere.

3. Dlhá príprava investícií

Proces prípravy projektov je náročný a mnohofázový. Analýzy trhu, technické špecifikácie, pripomienkovanie, interné schvaľovanie – všetko to trvá. Je preto prirodzené, že veľká časť projektov sa dostáva do realizačnej fázy až neskôr v roku. Pimentel (2019) poukazuje, že v takýchto prípadoch už ostáva menej času na zvažovanie alternatív či úpravu rozsahu.

4. Kapacity a pracovné cykly

Verejné organizácie v niektorých krajinách (napr. v Írsku) pracujú v ročných cykloch plánovania, hodnotenia a schvaľovania (Boyle, 2017). Autor upozorňuje, že administratívna záťaž tam býva počas roka nerovnomerne rozložená: prvé mesiace sa venujú vyhodnocovaniu a plánovaniu a jeseň prináša zvýšenú realizačnú aktivitu. Ak sa tento proces spojí s neprenositeľnosťou rozpočtu, vzniká typický „jesenný efekt“.

💡 Vedeli ste že? V niektorých krajinách bola časť výdavkového tlaku odstránená zavedením možnosti preniesť malú časť kapitálových výdavkov do ďalšieho roka? Výskum Liebmana a Mahoneyho (2018) ukazuje, že tam, kde sa zaviedol čiastočný rollover, koncoročné výdavkové špičky výrazne klesli.

V ďalšej kapitole sa pozrieme na to, aké prístupy môže verejný sektor využiť, aby sa nákupy rozložili rovnomernejšie počas roka a aby rozhodovanie nezáviselo od končiaceho sa rozpočtového obdobia.

Ako zmierniť koncoročné zrýchlenie čerpania

Hoci je koncoročné sústredenie výdavkov prirodzeným dôsledkom systému verejných financií, existujú spôsoby, ako ho zmierniť. Výskumy ukazujú, že účinné opatrenia nemusia byť revolučné – často stačí upraviť procesy, načasovanie a priestor na plánovanie, aby sa nákupy rozložili rovnomernejšie počas celého roka.

1. Rovnomerné plánovanie zákaziek počas roka

Najjednoduchšou, no často najúčinnejšou cestou je posunúť časť prípravných činností do prvej polovice roka. Pri projektoch, kde je potrebná analýza trhu či prípravné trhové konzultácie, môže skorší začiatok vytvoriť rezervu pre neskoršie fázy. Výskumy pritom ukazujú, že časový tlak je jednou z hlavných príčin toho, že sa rozhodovanie sústreďuje ku koncu roka.

2. Realistické plánovanie investícií a interných procesov

Boyle (2017) upozorňuje, že mnohé organizácie podceňujú dĺžku prípravy projektov. Podrobnejšie mapovanie interných procesov – od schvaľovania cez projektovú dokumentáciu až po samotné obstarávanie – môže pomôcť realisticky určiť, kedy je možné zákazku zadať. Ak sa harmonogram nastaví podľa reálneho trvania krokov, menej úloh sa dostane do „kritického okna“ na konci roka.

3. Prípravné trhové konzultácie

Včasná komunikácia s trhom pomáha lepšie pochopiť dostupnosť riešení, cenovú hladinu aj dodacie lehoty. V praxi to znamená menej prekvapení počas súťaže a menšiu pravdepodobnosť, že sa proces predĺži. Tento prístup znižuje riziko toho, že sa zákazka posunie do posledných mesiacov roka len kvôli tomu, že informácie neboli dostupné skôr.

4. Priestor pre flexibilitu

Výskumy Liebmana a Mahoneyho (2018) ukazujú, že tam, kde existoval mechanizmus prenesenia časti výdavkov (napr. kapitálových) do ďalšieho roka, bol koncoročný tlak na minutie rozpočtu výrazne slabší. Hoci slovenský a európsky systém má iné pravidlá, princíp ostáva rovnaký: každý prvok flexibility – či už v plánovaní, alebo v interných procesoch – zmierňuje potrebu dokončovať projekty „za každú cenu“.

📌 Dobré vedieť: Výskumy neidentifikujú jediné univerzálne riešenie. Ukazujú však, že kombinácia viacerých malých krokov – kvalitnejšie plánovanie, rovnomernejšie rozloženie práce, skorší začiatok prípravy a realistické harmonogramy – má najväčší vplyv na tom, či sa nákupy koncentrujú v decembri alebo rozložia prirodzene počas roka.

Záver

Koncoročné sústredenie výdavkov je známy a dobre zdokumentovaný jav. Výskumy zo Spojených štátov, Ázie či Európy ukazujú, že rozhodujúcim faktorom je samotná logika ročného rozpočtového cyklu. Tam, kde sa nevyčerpané prostriedky neprenášajú do ďalšieho roka, prirodzene rastie motivácia dokončiť zákazky skôr podľa termínu než podľa optimálneho načasovania. Pre nákupcov verejného sektora je preto užitočné poznať tieto súvislosti – nielen kvôli efektívnejšiemu plánovaniu, ale aj kvôli realistickému nastaveniu očakávaní.

🧠 Zapamätajte si:

Koncoročné zrýchlenie čerpania je systémový jav, ktorý vzniká všade tam, kde sa rozpočet neprenáša do ďalšieho roka.
Výskumy upozorňujú na nižšiu kvalitu projektov a nižší ekonomický prínos investícií, ktoré sa realizujú narýchlo.
Najväčší rozdiel robí plánovanie – skoršia príprava zákaziek, realistický harmonogram a rovnomerné rozloženie práce počas roka.
Flexibilita pomáha: tam, kde bol zavedený aspoň čiastočný rollover, koncoročné výdavkové špičky výrazne klesli.
Nákupca môže ovplyvniť veľa už len tým, že si vytvorí priestor pre prípravu a včasnú komunikáciu so žiadateľmi, aj trhom.

Koncoročný tlak na minutie prostriedkov nevzniká preto, že by organizácie nechceli plánovať alebo pracovať kvalitne. Najčastejším dôvodom je prostý fakt, že na konci roka zostanú peniaze, ktoré sa už nedajú preniesť ďalej. A tam, kde má rozpočet pevný koniec, vzniká prirodzený tlak minúť to, čo ešte ostalo – aj keď by to z hľadiska hodnoty za peniaze nebolo ideálne.

The post Use it or lose: Prečo sa na konci roka míňa viac appeared first on APUEN AKADÉMIA.

Už včera bolo neskoro

peter.turcan — Thu, 06 Nov 2025 08:09:00 +0000

Každý z nás nákupcov pozná ten okamih, keď sa všetko sústredí na jeden dátum. Projekt mešká, rozpočtový rok sa kráti a zhora prichádza neúprosné zadanie – do piatku to musí byť vonku. V tej chvíli sa z nákupcu stáva hasič, ktorý namiesto stratégie rieši kalendár. A hoci sa termín podarí dodržať, často sa stratí to najcennejšie – čas na kvalitnú prípravu.

Verejné obstarávania sa čoraz častejšie odohrávajú v prostredí, kde sa rýchlosť stala symbolom výkonu. Politické cykly, viazané rozpočty či administratívne termíny vytvárajú tlak, v ktorom sa “rýchlo” často zamieňa za “efektívne”. No práve tá rýchlosť môže byť hlavným dôvodom, prečo kvalita nákupu klesá.

Dáta hovoria jasne

Fazekas & Blum (2021) upozorňujú, že rýchle obstarávania a tlak na skrátenie procesov často vedú k zníženiu kvality a k obmedzeniu súťaže. Ich analýzy ukazujú, že skutočná efektivita verejného obstarávania spočíva v dobre nastavenej organizácii procesu – nie v jeho urýchlení. Inými slovami, keď sa proces príliš tlačí do krátkych termínov, verejný obstarávateľ síce dodrží harmonogram, ale hodnota za peniaze klesá.

Podobne Kurt Galea (2024) vo svojom empirickom výskume ukazuje, že “skratky” v plánovaní sa neskôr vracajú ako bumerang. Projekty, ktoré sa spúšťali pod časovým tlakom, častejšie prekročili rozpočet alebo si vyžadovali dodatky k zmluve. Čas, ktorý sa ušetril na začiatku, sa teda stratí v komplikáciách počas realizácie.

Otázka, ktorú by si mal položiť každý obstarávateľ znie : Znamená rýchlosť skutočne kvalitu? Alebo sme si len zvykli obetovať kvalitu na úkor termínov, aby sme mohli povedať, že „sme to stihli“?

Tento článok sa pozrie na to, ako lehoty ovplyvňujú kvalitu verejného obstarávania – od prípravy opisu predmetu zákazky až po hodnotenie ponúk a uzatváranie zmluvy. Zároveň ukáže, že niekedy je pomalšie v skutočnosti rýchlejšie – pretože dobre naplánovaný proces prináša lepší výsledok, menej dodatkov a vyššiu dôveru v celý systém.

Keď rýchlosť klame

Na prvý pohľad môže rýchlo zbehnutý proces obstarávania naznačovať, že súťaž bola nastavená dobre a efektívne. Súťaž sa ukončí včas, zmluva sa podpíše podľa plánu a všetci majú pocit, že „to dopadlo dobre“. No výskumy ukazujú, že realita býva iná.

Výskumy o vplyve času na kvalitu verejných zákaziek, napríklad tie, ktoré uskutočnil Kurt Galea (2024), ukazujú, že časový stres v príprave vedie k zhoršeniu kvality dokumentácie a vyššiemu riziku dodatkov. Obstarávania, pri ktorých mali uchádzači kratší čas na prípravu a predkladanie ponúk, vykazovali vyššiu pravdepodobnosť prekročenia rozpočtu a aj časového sklzu počas realizácie. Na zistenia Galeu nadväzujú aj ďalšie analýzy (napr. Fazekas & Blum, 2021), ktoré upozorňujú, že tlak na rýchlosť v úvodnej fáze sa môže prejaviť ako strata efektívnosti a hodnoty za peniaze sa v dlhodobom horizonte znižuje. Takéto výsledky potvrdzujú, že v obstarávaní nie je rozhodujúce, ako rýchlo sa súťaž ukončí, ale ako kvalitne je pripravená.

Pre verejných obstarávateľov to znamená, že rýchle obstarávanie neznamená lacné obstarávanie. Efektivita nevzniká z rigidného stanovenia ambicióznych či nereálnych termínov, ale z kvalitnej prípravy, dobre pripraveného a jasne definovaného opisu predmetu zákazky a primeraného času, ktorý dávame trhu na reakciu. Dôležité je s časom narábať rozumne – ani unáhlená príprava, ani zbytočné predlžovanie procesu neprinášajú lepší výsledok.

💡 Tip Ak uvažujete, či sú lehoty nastavené správne, zamyslite sa, či dávajú trhu dostatočný čas na reakciu a predkladanie kvalitných ponúk.

Právne mantinely a zdravý rozum

Zákon o verejnom obstarávaní v § 21 jasne hovorí, že pri určovaní lehôt musí verejný obstarávateľ zohľadniť zložitosť predmetu zákazky a čas potrebný na vypracovanie ponúk. Cieľom nie je len splniť minimálne zákonné lehoty, ale nastaviť ich tak, aby bola zachovaná skutočná hospodárska súťaž. Krátka lehota môže síce urýchliť proces, no zároveň zúžiť okruh uchádzačov – najmä pri technicky alebo finančne náročných zákazkách.

Zákon zároveň počíta s tým, že sa môžu vyskytnúť situácie, keď je potrebné lehotu predĺžiť. Ak verejný obstarávateľ poskytne vysvetlenie neskoro alebo ak podstatne zmení súťažné podklady, má povinnosť primerane predĺžiť lehotu na predkladanie ponúk. Tento mechanizmus umožňuje dodávateľom reagovať na aktuálne informácie.

📌 Dobré vedieť: Skrátenie lehoty je prípustné iba vo výnimočných prípadoch, najmä ak existuje objektívna naliehavosť, ktorú verejný obstarávateľ nemohol predvídať. Tieto dôvody však musia byť riadne odôvodnené a zdokumentované. Ako upozorňuje aj Søreide (2002), argument „naliehavosti“ býva často zneužívaný ako formálne ospravedlnenie na obídenie súťaže – čo zvyšuje riziko predraženia a netransparentnosti.

Prakticky to znamená, že verejný obstarávateľ by sa mal vždy riadiť zásadou primeranosti: lehoty musia byť dostatočné na zabezpečenie reálnej súťaže, ale nie také dlhé, aby zbytočne brzdili proces.

💡 Tip Ak počas súťaže dochádza k zmenám v podkladoch alebo k veľkému počtu otázok, predĺženie lehoty je správnym krokom – je to prejav profesionálneho prístupu, ktorý zvyšuje kvalitu ponúk a dôveru uchádzačov.

Na konci dňa je cieľom každého verejného obstarávania nielen stihnúť termín, ale získať kvalitný výsledok. Lehoty preto sú strategickým nástrojom, ktorý môže rozhodnúť o úspechu alebo neúspechu celej súťaže.

Ako časový stres znižuje kvalitu nákupu

Krátke lehoty v obstarávaní majú často neviditeľné, no zásadné dôsledky. Keď má verejný obstarávateľ málo času, musí robiť kompromisy: opis predmetu zákazky býva menej presný, niekedy sa preberá z predchádzajúcich súťaží bez aktualizácie, alebo sa úplne vynechá dôkladný prieskum trhu (napríklad formou prípravných trhových konzultácií). Takýto prístup síce šetrí čas, ale vytvára priestor pre nepresnosti, dodatky a spory.

Ako upozorňuje Baranek (2024), tlak na rýchlosť často vedie k redukcii hodnotiacich kritérií len na cenu. Tým sa síce proces zrýchli, no obstarávanie sa mení na súťaž o najnižšiu sumu namiesto najlepšej hodnoty. V dôsledku toho klesá kvalita dodávok a zvyšuje sa riziko nevyhovujúcich plnení.

Empirické zistenia Kurta Galeu (2024) potvrdzujú, že projekty pripravené v časovej tiesni vykazujú vyšší počet dodatkov, dlhšie trvanie realizácie a nižšiu spokojnosť s výsledkom. Inými slovami, rýchlosť na začiatku sa mení na spomalenie v priebehu realizácie.

Verejný obstarávateľ by preto mal považovať čas v príprave za investíciu do kvality výsledku, ktorá sa v ďalších fázach procesu vráti. Primeraná lehota na prípravu dokumentácie, konzultácie so žiadateľom a korektné nastavenie zmluvné podmienky prinášajú v konečnom dôsledku úsporu času aj peňazí.

💡 Zapamätajte si Kvalitný opis predmetu zákazky a dobre nastavené zmluvné podmienky potrebujú svoj čas. Časová rezerva v príprave je lacnejšia ako riešenie problémov po podpise zmluvy.

Kedy a ako má zmysel zrýchliť

Zrýchlenie verejného obstarávania nie je o tom, aby sa skracovali či vynechávali kroky, ale o ich lepšej organizácii a plynulejšom priebehu procesu. Nie je cieľom robiť menej, ale robiť veci v správnom poradí a s jasnou logikou. Skutočná efektivita prichádza vtedy, keď má verejný obstarávateľ všetko pripravené vopred – od jasného opisu predmetu až po koordináciu so žiadateľom a poznaním trhu.

🧩 Zrýchlenie v príprave

Najväčšia rezerva sa skrýva v prípravnej fáze. Verejný obstarávateľ môže proces urýchliť napríklad zozbieraním si informácií o trhu formou dotazníka v režime prípravných trhových konzultácií, otvorenou a férovou diskusiou so žiadateľmi (tvorba opisu nie je súboj “kto–za-čo-zodpovedá”, ale otvorený dialóg o potrebe nákupu) či lepším plánovaním harmonogramu procesu obstarávania (častokrát ho skresľujeme na minimálne zákonné lehoty a pritom vopred vieme, že taký proces je fikcia). Tieto kroky pomáhajú predísť stresu pred vyhlásením súťaže a zároveň zlepšujú kvalitu podkladov.

🔁 Zrýchlenie v procese

Nástroje, ako sú rámcové dohody, dynamické nákupné systémy či elektronické katalógy, umožňujú verejným obstarávateľom zrýchliť nákup bez obetovania transparentnosti. Ako zdôrazňujú Fazekas & Blum (2021), tieto mechanizmy znižujú administratívnu záťaž, skracujú procesy a zároveň zachovávajú hospodársku súťaž aj kvalitu výsledkov.

📈 Zrýchlenie v rozhodovaní

Efektívne riadenie znamená aj včasné rozhodnutia. Zrýchliť sa dá aj vnútornými procesmi – napríklad digitalizáciou schvaľovania, používaním šablón a lepším harmonogramom procesu obstarávania.

💡 Zapamätajte si Zrýchlenie má zmysel len vtedy, keď zlepšuje kvalitu, nie keď ju obetuje. Najlepší spôsob, ako šetriť čas, je mať proces pod kontrolou.

Na záver...

Verejné obstarávanie je aj o dôvere – dôvere vo férovosť procesu, profesionalitu nákupcov a pripravenosť trhu zapojiť sa do súťaže. A práve s časom táto dôvera úzko súvisí. Každý deň, ktorý verejný obstarávateľ získa v príprave navyše, zvyšuje kvalitu výsledku. Každý deň, ktorý ušetrí vďaka dobre nastaveným procesom, zvyšuje efektivitu nákupu.

Správne načasovanie jednotlivých krokov je preto jedným z najdôležitejších prvkov úspešného obstarávania. Lehoty nie sú len zákonnou povinnosťou, ale aj strategickým nástrojom. Ich dĺžka ovplyvňuje kvalitu ponúk, počet uchádzačov aj výslednú cenu. Ak sú nastavené realisticky, prinášajú rovnováhu medzi rýchlosťou, kvalitou a transparentnosťou.

Ako ukazujú výskumy (Flynn, 2018; Galea, 2024; Fazekas & Blum, 2021), najlepšie výsledky dosahujú tie verejné obstarávania, ktoré sú dostatočne kvalitne pripravené a kde bol hospodárskym subjektom poskytnutý primeraný čas na prípravu a predkladanie ponúk. Teda také, kde sa plánuje vopred a proces je dobre zorganizovaný.

🧠 Zhrnutie pre prax:

Plánujte dopredu. Časová rezerva v príprave predchádza chybám v realizácii.
Nastavte lehoty primerane. Reálne nastavené lehoty sú prostriedkom na kvalitnú súťaž.
Zrýchľujte systémovo. Rámcové dohody, dynamické nákupné systémy, elektronické katalógy či digitalizácia schvaľovania sú spôsobom, ako byť rýchly a transparentný zároveň.
Dôsledná príprava sa vypláca. Čas venovaný príprave opisu, tvorbe kritérií, férovým zmluvným podmienkam či zosúladeniu požiadaviek so žiadateľom a trhom sa vráti v podobe kvalitnejšej súťaže, nižších nákladov a menšieho počtu dodatkov.

Aj keď sa to môže zdať a v praxi sa to často stáva, verejné obstarávanie by nemalo byť o naháňaní termínov. Je to strategický proces, v ktorom rozumné plánovanie času rozhoduje o tom, či sa nakúpi kvalitne a hospodárne, alebo len rýchlo.

The post Už včera bolo neskoro appeared first on APUEN AKADÉMIA.