Sústredenie čerpania verejných výdavkov ku koncu roka je často pozorovaný jav. Objavuje sa v Spojených štátoch, v Ázii, v Európe – a v podstate všade tam, kde organizácie hospodária v pevnom ročnom rozpočtovom cykle. Na prvý pohľad pôsobí ako prirodzený dôsledok končiaceho sa roka, no výskumy ukazujú, že za tým stojí omnoho viac než len „decembrové tempo“. Je to systémový mechanizmus, ktorý vzniká všade tam, kde peniaze majú svoju “platnosť” a kde sa blíži okamih, keď sa nevyčerpané prostriedky neprenášajú do ďalšieho roka.
Jedna z najznámejších analýz tohto javu pochádza zo Spojených štátov. Ekonómovia Jeffrey Liebman a Neale Mahoney (2018) sledovali, ako federálne agentúry nakupujú počas roka – a zistili, že v poslednom týždni fiškálneho roka minú takmer päťnásobok bežného týždenného priemeru. Inými slovami: niečo, čo sa počas 11 mesiacov deje postupne, sa zrazu sústredí do niekoľkých dní. Nejde pritom o výnimočnú situáciu či chybu systému, ale o opakovaný a merateľný vzorec.
Z ďalšej časti sveta, z Indonézie, prichádzajú podobné zistenia. Autori Arsy Fajriar a Khoirunurrofik (2025) ukázali, že zrýchlené koncoročné míňanie ovplyvňuje dokonca aj regionálny ekonomický rast – jednoducho preto, že peniaze smerujú do projektov, ktoré by inak nedostali prioritu. A keď sa pozrieme na detailné dáta z amerického ministerstva zahraničných vecí, ktoré analyzoval Pimentel (2019), vidíme rovnaký obraz: stovky nákupov, ktoré sa presúvajú do posledných dní rozpočtového roka.
📌 Čo majú tieto príklady spoločné? Všetky opisujú prostredie, ktoré je od toho nášho vzdialené tisíce kilometrov – a predsa funguje na rovnakom princípe. Hoci údaje pochádzajú z mimoeurópskych krajín, samotný mechanizmus je univerzálny. Pravidlá rozpočtu sú nastavené tak, že inštitúcie majú prirodzenú motiváciu dokončiť nákupy do konca rozpočtového roka.
Pre verejných obstarávateľov je preto užitočné poznať tento širší kontext. Ukazuje totiž, že koncoročná akumulácia zákaziek nie je lokálny problém, ale medzinárodne popísaný jav. A čo je dôležité – existujú aj spôsoby, ako ho zmierniť. V ďalšej časti článku sa preto pozrieme na to, čo presne o koncoročnom míňaní hovoria výskumy a aké riešenia naznačuje medzinárodná prax.
Čo hovoria výskumy o koncoročnom míňaní
Výskumy zo sveta ukazujú, že koncoročná koncentrácia výdavkov nie je náhoda, ale opakovane meraný a dobre zdokumentovaný jav. Hoci štúdie pochádzajú z rôznych kontinentov, všetky popisujú podobný vzorec: keď sa blíži koniec rozpočtového roka a nevyčerpané prostriedky sa nedajú preniesť ďalej, výdavky sa zrýchľujú.
Jednu z najpodrobnejších analýz spravili americkí ekonómovia Jeffrey Liebman a Neale Mahoney (2018). Pri skúmaní federálnych agentúr zistili, že v poslednom týždni fiškálneho roka minú takmer päťnásobok bežného týždenného priemeru. Nejde len o to, že výdavkov je viac – klesá aj ich kvalita. Pri informačných technológiách sa napríklad ukázalo, že projekty schvaľované na konci roka majú výrazne nižšie hodnotenia kvality.
Podobný trend pozorovali aj autori Fajriar a Khoirunurrofik (2025) v Indonézii. Ich výskum ukazuje, že keď sa investície v regiónoch presúvajú do posledného štvrťroka, znižuje sa ich ekonomický prínos. V praxi to znamená, že peniaze smerujú skôr tam, kde to treba „stihnúť“, a nie tam, kde by priniesli najvyššiu hodnotu.
Zaujímavé sú aj detailné dáta z amerického ministerstva zahraničných vecí, ktoré analyzoval O. J. Pimentel (2019). V stovkách položiek – od IT techniky cez údržbu až po služby – vidno rovnaký vzorec: veľká časť kontraktov sa podpisuje v posledných dňoch fiškálneho roka.
Ďalší pohľad na túto problematiku prináša aj analýza čerpania európskych kohéznych fondov v Poľsku od Banaszewskej a Bischoffa (2016). Autori ukazujú, že rozdelenie zdrojov sa v praxi neriadi iba ekonomickými potrebami regiónov, ale podlieha aj politickým motiváciám. To znamená, že keď sú finančné rozhodnutia viazané na pevné pravidlá a termíny – či už ide o koniec roka, alebo o rozpočtové obdobia EÚ – vzniká tlak, ktorý môže formovať načasovanie aj kvalitu projektov. V kontexte koncoročného čerpania to len potvrdzuje, že finančné stimuly a limity majú často väčší vplyv než racionálne plánovanie. V momente, keď rozpočet nie je možné preniesť ďalej, vzniká prirodzená motivácia uzavrieť čo najviac výdavkov pred jeho koncom. V ďalšej časti sa pozrieme na to, aké dôsledky môže mať toto zrýchlené čerpanie pre kvalitu verejných nákupov a pre hodnotu, ktorú prinášajú.
Aké dôsledky prináša koncoročné zrýchlenie čerpania
Koncoročné sústredenie výdavkov je síce prirodzenou reakciou na systém verejných financií, no výskumy upozorňujú, že môže mať viacero následkov, ktoré ovplyvňujú kvalitu verejných služieb aj samotných nákupov. Nejde pritom o dramatické zlyhania – skôr o drobné kompromisy, ktoré sa pri rýchlejšom tempe jednoducho objavujú častejšie.
Jedným z najjasnejších zistení v tejto oblasti je pokles kvality projektov, ktoré vznikajú na konci rozpočtového roka. Liebman a Mahoney (2018) pri analýze stoviek IT projektov ukázali, že tie, ktoré boli spustené v závere fiškálneho roka, vykazovali signifikantne nižšie hodnotenia kvality. Dôvod nemusí byť v tom, že by organizácie nechceli postupovať precízne – skôr ide o tlak termínu, obmedzený čas na prípravu a menší priestor na optimalizáciu riešenia.
Fajriar a Khoirunurrofik (2025) poukazujú na iný rozmer problému: keď sa výdavky sústreďujú do posledného štvrťroka, regióny zaťažujú aj menej produktívne projekty. Výsledkom je nižší ekonomický prínos verejných investícií v porovnaní s tým, ak by boli rozložené rovnomerne počas celého roka. Inými slovami – niektoré projekty sa realizujú len preto, že je potrebné vyčerpať rozpočet, nie preto, že by boli najhodnotnejšie.
Z pohľadu jednotlivých kontraktov prinášajú zaujímavý pohľad dáta Pimentela (2019). Pri podrobnom sledovaní kontraktov amerického ministerstva zahraničných vecí sa ukazuje, že pri rýchlom uzatváraní veľkého množstva položiek vzniká vyššia pravdepodobnosť zbytočných alebo duplicitných výdavkov – napríklad pri vybavení, službách či údržbe. Ide o bežné dôsledky časovej tiesne, keď sa prioritou stane dokončenie procesu, nie optimalizácia nákupu.
📌 Dobré vedieť: Výskumy nehovoria o tom, že by verejné organizácie míňali neefektívne „špeciálne“ ku koncu roka. Skôr ukazujú, že ak má výdavok “pevný termín”, prirodzene rastie motivácia rozhodnúť sa skôr podľa kalendára než podľa hodnoty.
V ďalšej kapitole sa pozrieme na to, prečo tento jav vzniká a ktoré systémové faktory majú na zrýchlené čerpanie najväčší vplyv.
Prečo tento jav vzniká
Ak sa na koncoročné zrýchlenie výdavkov pozrieme bližšie, ukáže sa, že nejde o dôsledok jedného faktora, ani o výsledok individuálnych rozhodnutí. Výskumy ukazujú, že za tým stojí kombinácia pravidiel, motivácií a technických procesov, ktoré spolu vytvárajú prostredie podporujúce sústredenie nákupov do záveru roka.
1. Neprenositeľnosť rozpočtu
Najsilnejším zisteným faktorom je fakt, že nevyčerpané prostriedky sa do ďalšieho roka spravidla neprenášajú. Liebman a Mahoney (2018) upozorňujú, že práve tento mechanizmus vytvára prirodzený tlak – ak peniaze nebudú využité teraz, už nebudú využité vôbec. Aj keď tento systém vznikol s cieľom podporiť disciplínu, zároveň zvyšuje motiváciu rozhodovať sa podľa kalendára, nie podľa optimálneho načasovania.
2. Rozpočtová neistota
V mnohých krajinách, vrátane tých európskych, organizácie dopredu nevedia, ako bude vyzerať ich rozpočet v nasledujúcom roku. Fajriar a Khoirunurrofik (2025) uvádzajú, že neistota vytvára prirodzenú tendenciu „uzavrieť, čo sa dá“ v období, keď sú ešte zdroje dostupné. Tým sa posúva časová rovnováha rozhodovania: menej projektov v prvej polovici roka, viac v závere.
3. Dlhá príprava investícií
Proces prípravy projektov je náročný a mnohofázový. Analýzy trhu, technické špecifikácie, pripomienkovanie, interné schvaľovanie – všetko to trvá. Je preto prirodzené, že veľká časť projektov sa dostáva do realizačnej fázy až neskôr v roku. Pimentel (2019) poukazuje, že v takýchto prípadoch už ostáva menej času na zvažovanie alternatív či úpravu rozsahu.
4. Kapacity a pracovné cykly
Verejné organizácie v niektorých krajinách (napr. v Írsku) pracujú v ročných cykloch plánovania, hodnotenia a schvaľovania (Boyle, 2017). Autor upozorňuje, že administratívna záťaž tam býva počas roka nerovnomerne rozložená: prvé mesiace sa venujú vyhodnocovaniu a plánovaniu a jeseň prináša zvýšenú realizačnú aktivitu. Ak sa tento proces spojí s neprenositeľnosťou rozpočtu, vzniká typický „jesenný efekt“.
V ďalšej kapitole sa pozrieme na to, aké prístupy môže verejný sektor využiť, aby sa nákupy rozložili rovnomernejšie počas roka a aby rozhodovanie nezáviselo od končiaceho sa rozpočtového obdobia.
Ako zmierniť koncoročné zrýchlenie čerpania
Hoci je koncoročné sústredenie výdavkov prirodzeným dôsledkom systému verejných financií, existujú spôsoby, ako ho zmierniť. Výskumy ukazujú, že účinné opatrenia nemusia byť revolučné – často stačí upraviť procesy, načasovanie a priestor na plánovanie, aby sa nákupy rozložili rovnomernejšie počas celého roka.
1. Rovnomerné plánovanie zákaziek počas roka
Najjednoduchšou, no často najúčinnejšou cestou je posunúť časť prípravných činností do prvej polovice roka. Pri projektoch, kde je potrebná analýza trhu či prípravné trhové konzultácie, môže skorší začiatok vytvoriť rezervu pre neskoršie fázy. Výskumy pritom ukazujú, že časový tlak je jednou z hlavných príčin toho, že sa rozhodovanie sústreďuje ku koncu roka.
2. Realistické plánovanie investícií a interných procesov
Boyle (2017) upozorňuje, že mnohé organizácie podceňujú dĺžku prípravy projektov. Podrobnejšie mapovanie interných procesov – od schvaľovania cez projektovú dokumentáciu až po samotné obstarávanie – môže pomôcť realisticky určiť, kedy je možné zákazku zadať. Ak sa harmonogram nastaví podľa reálneho trvania krokov, menej úloh sa dostane do „kritického okna“ na konci roka.
3. Prípravné trhové konzultácie
Včasná komunikácia s trhom pomáha lepšie pochopiť dostupnosť riešení, cenovú hladinu aj dodacie lehoty. V praxi to znamená menej prekvapení počas súťaže a menšiu pravdepodobnosť, že sa proces predĺži. Tento prístup znižuje riziko toho, že sa zákazka posunie do posledných mesiacov roka len kvôli tomu, že informácie neboli dostupné skôr.
4. Priestor pre flexibilitu
Výskumy Liebmana a Mahoneyho (2018) ukazujú, že tam, kde existoval mechanizmus prenesenia časti výdavkov (napr. kapitálových) do ďalšieho roka, bol koncoročný tlak na minutie rozpočtu výrazne slabší. Hoci slovenský a európsky systém má iné pravidlá, princíp ostáva rovnaký: každý prvok flexibility – či už v plánovaní, alebo v interných procesoch – zmierňuje potrebu dokončovať projekty „za každú cenu“.
📌 Dobré vedieť: Výskumy neidentifikujú jediné univerzálne riešenie. Ukazujú však, že kombinácia viacerých malých krokov – kvalitnejšie plánovanie, rovnomernejšie rozloženie práce, skorší začiatok prípravy a realistické harmonogramy – má najväčší vplyv na tom, či sa nákupy koncentrujú v decembri alebo rozložia prirodzene počas roka.
Záver
Koncoročné sústredenie výdavkov je známy a dobre zdokumentovaný jav. Výskumy zo Spojených štátov, Ázie či Európy ukazujú, že rozhodujúcim faktorom je samotná logika ročného rozpočtového cyklu. Tam, kde sa nevyčerpané prostriedky neprenášajú do ďalšieho roka, prirodzene rastie motivácia dokončiť zákazky skôr podľa termínu než podľa optimálneho načasovania. Pre nákupcov verejného sektora je preto užitočné poznať tieto súvislosti – nielen kvôli efektívnejšiemu plánovaniu, ale aj kvôli realistickému nastaveniu očakávaní.
🧠 Zapamätajte si:
- Koncoročné zrýchlenie čerpania je systémový jav, ktorý vzniká všade tam, kde sa rozpočet neprenáša do ďalšieho roka.
- Výskumy upozorňujú na nižšiu kvalitu projektov a nižší ekonomický prínos investícií, ktoré sa realizujú narýchlo.
- Najväčší rozdiel robí plánovanie – skoršia príprava zákaziek, realistický harmonogram a rovnomerné rozloženie práce počas roka.
- Flexibilita pomáha: tam, kde bol zavedený aspoň čiastočný rollover, koncoročné výdavkové špičky výrazne klesli.
- Nákupca môže ovplyvniť veľa už len tým, že si vytvorí priestor pre prípravu a včasnú komunikáciu so žiadateľmi, aj trhom.
Koncoročný tlak na minutie prostriedkov nevzniká preto, že by organizácie nechceli plánovať alebo pracovať kvalitne. Najčastejším dôvodom je prostý fakt, že na konci roka zostanú peniaze, ktoré sa už nedajú preniesť ďalej. A tam, kde má rozpočet pevný koniec, vzniká prirodzený tlak minúť to, čo ešte ostalo – aj keď by to z hľadiska hodnoty za peniaze nebolo ideálne.